Americké bojové vrtuľníky
Sovietske/Ruské
bojové vrtuľníky
Americké
ťažké transportné vrtuľníky a lietajúce žeriavy
Sovietske
transportné vrtuľníky
Bell AH-1
V júni 1962 pozvala firma Bell zástupcov US Army do Fort Worth, aby im predstavila maketu výrazne modifikovaného bojového vrtuľníka s dočasným označením Design D-255 „Iroquois Warrior“. Ako napovedá názov, za základ bol zvolený osvedčený stroj UH-1C Huey. Vykonané modifikácie znamenali priekopnícku prácu a jej charakteristické črty slúžia ako základ všetkým súčasným bojovým vrtuľníkom. Z pôvodného stroja ostal zachovaný len chvost s vyrovnávacím rotorom a hlavný rotorový systém. Trup bol zúžený, pre posádku vznikol bohato presklený tandemový kokpit. Výzbroj tvoril palubný kanón, francúzske strely SS-11 a 2,75 palcové neriadené rakety. 30. augusta 1962 tím pod vedením generála Hamiltona H. Howza odporučil vytvorenie Air Cavalry Combat Brigades a k nim návrh príslušného bojového prostriedku.
Pracovníci firmy Bell už boli o krok vpredu keď
navrhli, aby sa kôli zníženiu nákladov prestaval štandardný typ OH-13 Sioux na
bojový stroj Model 207 „Sioux Scout“. Ten poháňal jeden motor TVO-435-A1A
s výkonom 260 konských síl. Výzbroj tvorili dva 7,62 mm kanóny Emerson
Electric TAT-101. Na pomocné krídla, ktoré mali okrem iného vyvodzovať vztlak,
sa dali podvesiť len prídavné nádrže. Typ uskutočnil svoj prvý let 27. júna
1963 riadený skúšobným pilotom Al Averillom. Hodnotiaca správa vyznela veľmi
dobre, aj keď sa preferovali motory s väčším výkonom.
Po skúškach predložila v roku 1966 US Army
objednávku na dva predsériové a 110 sériových vrtuľníkov. Prvé stroje vo
verzii AH-1G Cobra dorazili v júni 1967 a už o dva mesiace
neskôr sa zapojili do bojov vo Vietname. Nasledovala objednávka pre US Marine
Corps na 49 kusov AH-1J. Celkovo bolo doposiaľ vyrobených asi 2500 kusov,
pričom najrozšírenejšia je verzia AH-1W.
Tú poháňajú dve hriadeľové turbíny General Electric T700-GE-401
s výkonom po 1196 kW. S nimi môže dosiahnuť maximálnu rýchlosť 315
km/h vo výške 4500 metrov a dolet 587 km. Celková dĺžka pri točiacom sa
rotore s priemerom 14,63 je 17,68 m, výška 4,31 m. Výzbroj tvorí jeden
trojhlavňový 20 mm kanón M197 a na štyri zbraňové závesníky je možné podvesiť
protitankové rakety TOW alebo Hellfire, AGM-65 Maverick či protilietadlové
strely AIM-9L Sidewinder a AIM-122 Sidearm. Maximálna vzletová hmotnosť
činí 6690 kg.
V súčasnosti prebieha prestavba stroja AH-1W Super
Cobra na verziu AH-1Z King Cobra. Tá ma nový štvorlistý kompozitový rotor,
vylepšenú prevodovú sústavu a výkonnejšie motory T700-GE-401C s výkonom
1340 kW. Vďaka týmto úpravám vzrastie vzletová hmotnosť na 8390 kg a rýchlosť
o 37 km/h. Modifikáciou prejde aj chvostový nosník. Najväčšími úpravami
prirodzene prejde elektronické a zbrojné vybavenie. Letové testy však
priniesli sklamanie, vrtuľník bol nestabilný s nevyhovujúcimi letovými
charakteristikami, čo zapríčinilo nutnosť ďalších úprav (najmä zväčšenie
vodorovného stabilizátora v zadnej časti). Taktiež rozpočet na avionický
systém IAS bol prekročený o viac než 100 miliónov dolárov. Aj napriek
tomu, do roku 2013 má byť takto upravených 180 strojov.
Do programu môžu ešte zasiahnuť výsledky testov
experimentálneho stroja AH-1W VTCAD, vybaveného novým vyrovnávacím dúchadlom
VTPD (Vectored Thrust Ducted Propeller), vyvinutým firmou Piasecski Aircraft
Corp. Tento systém, nahradzujúci klasický vyrovnávací rotor, dokáže takmer
zdvojnásobiť rýchlosť vzad a do strán a podstatne zvýšiť dolet
vrtuľníkov za cenu malého zvýšenia hmotnosti.
Sikorsky S-66 AAFSS
Na základe Hamiltonovej správy v roku 1964 vypísala US Army súťaž AAFSS (Advanced Aerial Fire Support System) na vývoj prostriedku palebnej podpory pre pozemné vojská s maximálnou rýchlosťou 400 km/h, pancierovaním, množstvom výzbroje a schopnosťou nehybného vznášania sa. Do súťaže sa zapojila aj spoločnosť Bell s modifikáciou stroja D-255 do podoby D-262. Tá bola aj napriek veľkému úsiliu Bellovho tímu zo súťaže vyradená. Firma Sikorsky, ktorá sa zúčastňovala všetkých súťaží v oblasti vojenských vrtuľníkov, navrhla stroj S-66. Vzhľadovo bol veľmi podobný stroju Lockheed AH-56, ale mal špeciálny vyrovnávací rotor, ktorý sa mohol otočiť o 90 stupňov a pri doprednom lete zvýšiť celkovú rýchlosť.
Boeing-Vertol Model 147
Návrh tohto konzoricia vychádzal zo skúšobného stroja
Vertol Model 76 (VZ-2) z druhej polovice päťdesiatych rokov. Koncepčne šlo
o lietadlo typu VTOL s preklopným krídlom, na ktorom mali byť
nainštalované dva turbovrtuľové motory. Transmisný a ovládací systém mal
byť po určitých úpravách prevzatý z typu Canadair CL-84.
V súťaži však neuspel, návrh skončil na poslednom mieste.
