Hafner Rotabuggy Rotachute

Tím AFEE (Airborne Forces Experimental Establishment) z grófstva Hampshire, vedený Raoulom Hafnerom, dosiahol niekoľko úspechov svojím vynálezom Rotachute, čo bol vlastne padák, ktorý využíval namiesto pláteného poťahu rotor. Základná konštrukcia bola vyrobená z oceľových trubiek, dvojlistý rotor z drevenej preglejky. Po prototype nasledoval upravený typ Mark 2, vybavený pristávacími lyžami namiesto dvojkolesového podvozku. Posledný typ Mark 3 mal väčšiu dĺžku, upravené chvostové plochy a bol zhadzovaný z výšky 1100 metrov. V roku 1943 bol vývoj zastavený.

Tieto experimenty sa stali základom pre návrh umiestniť rotor aj na niečo väčšie, takže Hafner navrhol stroje Rotabuggy - hybrid vrtuľníka a Jeepu a Rototank - podobne vybavený tank Valentine. Kontrakt na stavbu bol v roku 1942 zadaný firme ML Aviation Company z White Waltham. Pri vývoji Rottabuggy sa konštruktéri zamerali najprv na zhadzovanie Jeepu (Willys Truck 4x4 model MB) z výšky 2,35 metra, aby sa zistilo, aké zaťaženie je schopný bez poškodenia zniesť (11G). Potom mu primontovali dvojlistý rotor s priemerom 12,40 metra a predĺžili zadnú časť. Pri rolovacích skúškach dosiahol rýchlosť cez 105 km/h a 16. novembra 1943 sa prvýkrát dostal do vzduchu na letisku Sherburn-in-Elmet, blízko Leedsu. Vo vzduchu sa stroj choval veľmi nestabilne a pilot musel všetku svoju činnosť orientovať na udržanie smerovej aj stranovej stability. Tieto problémy sa často zľahčovali, avšak relatívny dostatok transportných kapacít v letectve zapríčinil, že ďalší vývoj sa stal nepotrebným.

Sikorsky S-56AEW/HR2S-1W

V čase prebiehajúcich dodávok vrtuľníkov Sikorsky S-56 sa US Navy rozhodlo zadať kontrakt na prestavbu dvoch strojov ako platformy radarovej včasnej výstrahy. Najvýraznejšia modifikácia prototypu s označením HR2S-1W sa týkala zástavby radaru AN/APS-20E do rozmerného plastového krytu v prednej časti stroja. Vrtuľníky sériových čísel 141646 a 141647 absolvovali testovací program, ktorého sa zúčastnili aj piloti US Army. Pokus sa však nevydaril, keďže vibrácie trupu počas letu nepriaznivo ovplyvňovali prácu radaru.

Dorand GII Gyroplane

V roku 1938 Rene Dorand vytvoril skupinu Societe Francaise Du Gyroplane, ktorá mala vyvinúť nové lietadlo s koaxiálnymi rotormi. Počas druhej svetovej vojny sa skupina presunula do Anglicka, kde bol stroj GII v roku 1940 dokončený. Paradoxne na konci vojny nikto nechcel uskutočniť letové testy, pretože každý sa bál možného kontaktu listov rotorov, ktoré boli až príliš blízko seba. A tak táto helikoptéra skončila vo French Air Museum bez jediného letu.

Dorand DH.011

Experimentálne práce Reneho Doranda pokračovali aj po vojne. V rokoch 1951-52 vyvinul vrtuľník DH.011, ktorý poháňal prúdový motor Turbomeca Aspin I s dvojitou tryskou. Mierne stlačený vzduch z druhej trysky (kompresný pomer len 1,18) bol vháňaný do dvoch trysiek na konci listov rotorov. Kabína bola štvormiestna, vrtuľník dosiahol rýchlosť 110 km/h. Testy, ktoré prebiehali v Issy-les-Moulineaux, nepriniesli očakávané výsledky a tak bola táto koncepcia zavrhnutá.

Fiat 7002

Rovnaký princíp sa rozhodli v roku 1961 preskúmať aj Taliani. Na tento účel postavili vrtuľník Fiat 7002, ktorý poháňal turbogenerátor Fiat 4700 s výkonom 530 konských síl.

Hughes XV-9A (Model 385) Hot Cycle

Zaostať nemohli ani Američania a tak US Army v roku 1962 poverila spoločnosť Hughes stavbou vrtuľníka, ktorý mal preveriť schopnosti rotora poháňaného horúcimi plynmi z motora (na rozdiel od stlačeného vzduchu v predchádzajúcich prípadoch), ktoré vyúsťovali cez dýzy na koncoch listov rotora. Vrtuľník dostal firemné označenie Model 385, ktoré bolo ešte pred prvým letom 5. novembra 1964 zmenené na XV-9A. Letové testy v celkovom trvaní 19,1 hodiny trvali do augusta 1965. Hlavný problém sa prejavil najmä v stabilite stroja a tak bol XV-9A vrátený firme Hughes a US Army prerušila všetky ďalšie testy rotora typu „Hot-cycle“.

Filper Beta 400

So zaujímavou konštrukciou prišiel vynálezca William Orr, pracovník firmy Filper Research, ktorý navrhol civilný vrtuľník s rotorovým systémom Gyroflex, ktorý využíval na stabilizáciu špeciálne navrhnuté balančné závažia (nájdete ich okolo rotorovej hlavy). Koncept bol testovaný na vrtuľníku Filper Helicopter, ktorý mal dva rotorové pylóny, vďaka čomu sedel pilot dosť vzadu. Plánovali sa komerčné verzie dvojsedadlová FB-100A, FB-200A a štvorsedadlové FB-400A, FB-600A. Štvorsedadlový model Beta 400A letel prvýkrát 13. júla 1967. Pohonná jednotka sa dala vybrať z typov Allison 250-C18, Continental IO-360-E a Continental IO-520. Do roku 1969 sa vyrobilo približne 32 takýchto vrtuľníkov.