IAI Arie

Na začiatku sedemdesiatych rokov sa v Izraeli začalo uvažovať o novom, supervýkonnom stíhacom lietadle vlastnej konštrukcie, ktoré by dokázalo plniť rôzne bojové misie a jeho produkcia by bola čo najviac nezávislá od ostatných krajín. V roku 1974 bol v spoločnosti IAI sformovaný konštrukčný tím, ktorý bol začlenený do vývoja lietadla Arie (lev). Aj keď sa práce začali bez oficiálneho kontraktu, program dostal čoskoro krycie označenie R&D project. Prvý návrh „Super Kfir“ vychádzal z upraveného lietadla Kfir s kačacími chvostovými plochami a novým motorom F100. Ten bol však čoskoro zamietnutý a tak nasledovalo ešte viac ako tridsať ďalších konceptov. Postupne bol vyselektovaný návrh známy ako LWF-4 (Light Weight Fighter 4) s pracovným označením Harrari alebo Hadish. Bolo to jednomiestne lietadlo, poháňané dvoma motormi F-404, ktoré malo dosahovať rýchlosť Mach 2,4, dostup 22 860 metrov a operačný dolet 480 kilometrov. Výzbroj pozostávala z jedného 30 mm kanóna Dapa a protilietadlových rakiet stredného doletu s maximálnou hmotnosťou 7 ton. Laserovo a televízne navádzané bomby mali byť nesené v špeciálnom podtrupovom puzdre na obmedzenie ich radarového odrazu. Integrovaná avionika okrem iného obsahovala viacrežimový radar a prilbový zameriavač. Lietadlo malo mať dokonca znížený radarový, infračervený a vizuálny odraz. Tieto charakteristiky v tom čase nedosahovali ani stroje F-15 či F-16. Podľa plánu mala byť úvodná vývojová fáza ukončená v roku 1979 a prvých sériových strojov by sa operačné jednotky dočkali v roku 1983. Avšak v tom čase začali Američania uvažovať o zmene svojich postojov a v reálnej rovine sa črtali dodávky strojov F-15 a F-16, ktoré nakoniec projekt Arie ukončili.

IAI Lavi

Skúsenosti získané pri vývoji stíhačky Arie však nevyšli nazmar. Aj napriek dodávkam amerických strojov bol kvôli zachovaniu konkurencieschopnosti leteckého priemyslu vytvorený nový program ľahkého bojového lietadla Lavi (rovnako to znamená lev, ale tentokrát mladý a malý). Konštrukčné práce sa s finančnou aj technickou podporou USA začali v roku 1986. Stíhačka bola vybavená malými kačacími plochami, mala elektronické ovládanie FBL (Fly By Light - totožné z FBW, avšak na prenos signálov sa namiesto kovového používa optický kábel) a konštrukciu s vysokým podielom kompozitných materiálov. Domáca avionika a elektronická sústava bola ako obvykle na vysokej úrovni, zabezpečujúc použitie širokého spektra zbraní do hmotnosti 7250 kg. Výzbroj ešte dopĺňal jeden 30 mm kanón. Mechanizované deltakrídlo malo rozpätie 8,78 metra. Pohon zabezpečoval jeden motor Pratt and Whitney PW 1120 vyrábaný firmou Beth Shemet so statickým ťahom 92,21 kN. Pri letových testoch sa dosiahol dolet 3700 km a rýchlosť Mach 1,85. V roku 1987 sa však stalo to, čoho sa USA a Izrael najviac obávali. Náklady prekročili finančné možnosti a tak bol program od marca 1988 zastavený. Vyvinuté technológie boli použité v izraelských strojoch F-16.

AIDC Ching-Kuo

Zlepšujúce sa vzťahy medzi Tchajwanom a Čínou na konci sedemdesiatych rokov mali za následok postupne klesajúce dodávky zbraní zo strany USA. V roku 1979 odišli z ostrova americké jednotky a o tri roky bolo dokonca vyhlásené embargo na dovoz najnovších technológií. V rovnakom čase však vznikla potreba modernizovať stíhacie letectvo, založené na zastarávajúcich strojoch Lockheed F-104. Spomínané embargo neumožňovalo nákup lietadiel Northrop F-20 Tigershark a tak vláda rozhodla o svojpomocnom vývoji nového stíhacieho lietadla v rámci programu IDF (Indigenous Defensive Fighter). Tejto úlohy sa mala zhostiť organizácia AIDC (Aero Industrial Development Center). Letectvo malo záujem o ľahké stíhacie lietadlo na vybojovanie vzdušnej prevahy a útoky na pozemné a hladinové ciele za každého počasia s jednoduchou obsluhou a nízkymi prevádzkovými nákladmi. Pôvodne sa uvažovalo s výrobou 256 kusov.

Aj napriek prekročeniu plánovaného rozpočtu sa začalo so stavbou troch jednomiestnych a jedného dvojmiestneho prototypu. Prvý let sa konal 28. mája 1989 a lietadlo čoskoro dostalo pomenovanie Ching-Kuo po bývalom tchajwanskom prezidentovi. Lietadlo poháňajú dva motory TFE1042-70, vyvinuté domácou firmou ITEC z amerických TFE731 s maximálnym ťahom 42,26 kN. Pilot sedí na vystreľovacom sedadle Martin Baker Mk.12, sklonenom podobne ako pri type F-16 o 30% vzad. V prednej časti je umiestnený radar GD-53 s dosahom 150 kilometrov, čo je vlastne vylepšený typ Westinghouse AN/APG-67. Výzbroj tvorí jeden šesťhlavňový kanón M61A1 Vulcan kalibru 20 mm a kombinácia rakiet a bômb na ôsmich závesných bodoch.

Po štyroch prototypoch nasledovala výroba desiatich predsériových strojov, ktoré absolvovali vojskové skúšky. Pripravovanú sériovú produkciu narušila ponuka USA na dodávku lietadiel F-16. Po jej vyhodnotení bola objednávka stíhačiek Ching-Kuo zredukovaná na 130 kusov (Tchajwanci sa nakoniec rozhodli pre Mirage 2000). Prvý sériový stroj bol dodaný v januári 1994 a Tchaj-wan sa tak po USA, Rusku a Švédsku stal štvrtou krajinou, ktorá bola schopná samostatne vyvinúť stíhacie lietadlo štvrtej generácie až do fázy zavedenia do výzbroje. Dodanie posledného lietadla v januári 2000 umožnilo AIDC plne sa sústrediť na vývoj nového, ťažšieho lietadla s dočasným označením IDF 2.

IRAN Shafagh

Ruská spoločnosť Mukhamedov Design Bureau začala spolupracovať s Iránom na vývoji nového bojového lietadla strednej hmotnostnej kategórie Shafagh/Shafaq. Základný konštrukcia vychádza z konceptu Integral, zhmotneného v navrhovanej stíhačke Vityaz 2000. Lietadlo by malo mať niektoré charakteristiky stealth a mnoho ruského vybavenia. Ide napríklad o vystreľovacie sedadlo K-36D či prúdový motor Klimov RD-33. Maketa cvičnej dvojmiestnej verzie v plnej veľkosti bola verejnosti prvýkrát predstavená na Iran Airshow v roku 2002. Do prípadnej sériovej výroby by sa mali dostať tri verzie: dvojmiestny cvičný stroj, ľahké útočné lietadlo a stíhací bombardér. Roll-out prvého prototypu je naplánovaný na rok 2008.

Najnovší model stroja už má šípové krídlo.

Mitsubishi F1-X

Aj japonská spoločnosť Mitsubishi zverejnila svoj koncept pokročilého stíhacieho lietadla 5. generácie, ktoré malo po roku 2007 nahradiť stroje McDonnell Douglas F-15J. Kvôli čo najlepšej manévrovateľnosti bolo zvolené lichobežníkové krídlo v kombinácii s kačacími chvostovými plochami a dvojrozmerne vektorovateľnou tryskou. Približne 10 miliónov USD sa vynaložilo na vývoj nového turbodúchadlového motora s ťahom 50 kN. Do lietadla mali byť nainštalované dve pohonné jednotky so vstupmi vzduchu v spodnej časti trupu. Dvojité zvislé chvostové plochy boli kvôli zníženiu radarového odrazu sklonené mierne dovnútra. Je však veľmi nepravdepodobné, že sa tento koncept niekedy dočká praktickej realizácie.

India MCA

MCA (Medium Combat Aircraft) je indický projekt stredne ťažkého bojového lietadla piatej generácie so „suchou“ hmotnosťou 12 ton. V budúcnosti by malo tvoriť medzistupeň medzi ľahkou stíhačkou LCA a ťažkým Suchojom Su-30MKI. Ak tento projekt získa dostatočnú podporu, prvý let prototypu by sa mohol uskutočniť pred rokom 2010 so zavádzaním sériových strojov od roku 2015. S lietadlom LCA by mohlo mať spoločné časti krídla, upravené prúdové motory GTRE Kaveri s ťahom 52 kN a vektorovateľnou tryskou a niektoré subsystémy. Vďaka bezchvostej koncepcii a interne neseným zbraniam by malo mať výrazné charakteristiky stealth. Na obrázku je jedna z možných konfigurácií.