Mitsubishi FS-X

Projekt FS-X (Fighter, Support, Experimental) sa zrodil v Japonsku v osemdesiatych rokoch. Jeho hlavným cieľom bolo vyvinúť viacúčelové pokročilé bojové lietadlo na nahradenie existujúcej flotily strojov Mitsubishi F‑1. Niektoré technológie boli overené na prestavanom cvičnom lietadle T‑2. Pôvodný koncept na prvý pohľad pripomínal originálne verzie Eurofighteru s dvoma vertikálnymi chvostovými plochami, mierne vyklonenými do strany. Samostatné polkruhové vstupy vzduchu k motorom sa nachádzali netradične pod trupom. Pre lietadlo boli vyvinuté viaceré nové technológie a avionika s nízkou pravdepodobnosťou odhalenia. V roku 1987 však bol tento koncept odmietnutý ako príliš drahé a komplikované riešenie.

Namiesto toho sa začalo uvažovať o modifikácii niektorého zahraničného lietadla pre potreby JASDF. Do úvahy pripadali typy F-15, F-16, F-18 a Panavia Tornado. Európska možnosť bola z politických dôvodov a potrebe vyrovnať platobnú bilanciu medzi Japonskom a USA rýchlo odmietnutá, typ F‑18 zase neuspel kvôli vyššej cene prestavby.

Najväčšie šance sa dávali stíhačke F-15, ale nakoniec vyhral stroj firmy General Dynamics, keďže sa naň v najväčšej miere dali aplikovať technológie stealth. Tie vyvážili aj nedostatok vnútorného priestoru pre avioniku. Bolo navrhnutých niekoľko viac či menej radikálnych modifikácií, z ktorých najperspektívnejšie vyznel typ SX-3, ktorý pripomínal experimentálny stroj F-16CCV. Ten sa stal základom pre budúcu stíhačku F-2 Kai.

Stíhačka F-2 sa však dostala do časového aj finančného sklzu. Tým, že Japonsko zatiaľ odmieta export akýchkoľvek svojich zbraní, sa vývoj a prevádzkové náklady značne predražujú. Jeden stroj v konečnom dôsledku stojí až 160 miliónov USD (!) čo je takmer štvornásobok novej F-16. Prvé lietadlo sa dostalo do vzduchu až 7. októbra 1995. O desať rokov neskôr bol vytvorený nový program F-X, ktorého cieľom je nájsť náhradu za dosluhujúce stroje F-4J Phantom II. Do úvahy pripadajú modernizovaný F‑15E, F/A‑18E/F SuperHornet, Eurofighter Typhoon, F-35 JSF a F-2 SuperKai. Posledný menovaný stroj je vylepšenou verziou F-2, ktorej základ tvorí F-16 Block 50/52. Bol vytvorený za spolupráce spoločností Lockheed/Martin a Mitsubishi, avšak v súčasnosti to vyzerá tak, že oproti svojim vyspelejším konkurentom nemá veľké šance na úspech. JASDF plánuje nákup približne štyridsiatich lietadiel.

Mitsubishi F-1X

Vďaka skúsenostiam, ktoré poskytol program FS-X, sa japonský aerokozmický priemysel pustil do napĺňania ešte ambicióznejšieho cieľa – vyvinúť ťažké stíhacie lietadlo, ktoré malo po roku 2007 nahradiť stíhačky F‑15J. Kvôli čo najlepšej manévrovateľnosti bolo zvolené kompozitové lichobežníkové krídlo s rozpätím 9,1 metra v kombinácii s kačacími chvostovými plochami a dvojrozmerne vektorovateľnými tryskami. Trup s prvkami technológií stealth mal mať dĺžku približne 13,4 metra. Viac ako 10 miliónov USD sa vynaložilo na vývoj nového turbodúchadlového motora s ťahom 50 kN, ktorý v júni 1998 podstúpil pozemné testy. Do lietadla mali byť nainštalované dve pohonné jednotky so vstupmi vzduchu v spodnej časti trupu. Dvojité zvislé chvostové plochy boli kvôli zníženiu radarového odrazu sklonené mierne dovnútra. Pôvodne mal prototyp vzlietnuť už niekedy okolo roku 2000, ale vyzerá to tak, že celý vývoj bol aj kvôli problémom so strojom F-2 definitívne zastavený.

ATD-X

Firma Mitsubishi Heavy Industries v spolupráci s JDA-TRDI (Japan Defence Agency – Technical Research and Development Institute) v rámci vývoja technológií pre stíhacie lietadlo novej generácie postavila maketu v skutočnej veľkosti na meranie radarového odrazu a testovanie technológií stealth. Zmenšený bezpilotný model podstúpil letové skúšky v druhej polovici roka 2006. Japonsko taktiež počíta so stavbou pokročilého demonštrátora ATD‑X (Advanced Technology Demonstrator), ktorého prvý vzlet sa predpokladá v roku 2011. Lietadlo by malo mať motory s vektorovaním ťahu (M-88 alebo F404 alebo EJ‑200), kompozitový trup, prvky technológií stealth, digitálny systém FBW a radar AESA. Jeho hmotnosť by nemala presiahnuť 8 ton. Získané poznatky majú byť aplikované pri vývoji vlastnej stíhačky, alebo pri ďalšej prestavbe niektorého z existujúcich zahraničných typov. Sporadicky sa ešte objavujú fámy o tom, že Japonsko si chce upraviť pre svoje potreby Northrop YF-23. Ich základom je zrejme podobne tvarovaný zmenšený model, ktorý slúžil na testy adaptívneho letového riadiaceho softvéru.

ADD KFX

Na svetlo sveta sa pomaly dostáva aj ambiciózny kórejský program KFX, zameraný na stavbu pokročilého stíhacieho lietadla novej generácie s prvkami technológií stealth. Podľa predpokladov by mohol byť prototyp hotový v roku 2017 a sériové stroje by prichádzali k jednotkám od roku 2022. Také jednoduché to však nebude. Podľa dlhodobej stratégie by malo kórejské letectvo v roku 2018 prevádzkovať 420 stíhacích lietadiel. To znamená, že okrem súčasných strojov F‑15K, F‑16K a A‑50/F‑50 sa plánuje dodatočný nákup štyridsiatich lietadiel F-X a súbežný vývoj bojového systému novej generácie KFX, pričom v prvej sérii by malo byť vyrobených približne 40 kusov. Dá sa predpokladať, že v prípade realizácie bude stíhačka KF-X postupne nahrádzať aj stroje F-16K. Problémom je však zabezpečenie dostatku peňazí na vývoj, najmä kvôli práve prebiehajúcemu programu KHP (Korean Helicopter Programme). Zatiaľ to vyzerá tak, že dokonca bude musieť byť zredukovaný dodatočný nákup strojov F‑15K na 10 kusov a ďalších T/A-50 na dvadsať kusov.

Kórejské národné obranné laboratóriá ADD zatiaľ vytvorili ťažké dvojmotorové stíhacie lietadlo s kačacími chvostovými plochami a lichobežníkovým krídlom. Výzbroj pozostávajúca z dvoch 454 kg bômb JDAM a dvoch protilietadlových striel krátkeho dosahu je nesená v internej bombovnici. Jej množstvo je limitované pomerne malými rozmermi lietadla a tým aj bombovnice, takže najmä rozmernejšie bomby budú musieť byť nesené na podkrídlových závesníkoch. Kľúčové prvky konštrukcie ako motory alebo radar majú dodať zahraničné firmy. Bude zaujímavé sledovať, či sa Južnej Kórei podarí dotiahnuť tento program do úspešného konca. Bol totiž vytvorený so zámerom znížiť závislosť na zahraničných technológiách, čo sa však iste nebude páčiť USA, ktoré majú v krajine početný vojenský kontingent. Paradoxne spoločnosť Boeing ponúkla Kórei pomoc pri vývoji stíhačky KFX ako súčasť offsetových programov, pokrývajúcich kúpu lietadiel F-15. Zatiaľ existujú dva varianty. KFX-101 navonok pripomína americkú stíhačku F-22 Raptor, kým KFX‑201 má bližšie k európskym strojom kačacej koncepcie.

KAI F-50

Spoločnosť KAI (Korea Aerospace Industry) predložila kórejskému ministerstvu obrany aj menej riskantnú alternatívu ako medzistupeň k programu KFX. Jedná sa o projekt F-50, čo je v podstate upravené cvičné lietadlo T‑50 Golden Eagle s jednomiestnym kokpitom, poháňané motorom F414. Kvôli umiestneniu radaru typu AESA s rozmernou anténou bol kokpit posunutý smerom vzad. Avionika má mať stavebnicovú architektúru, aby sa dala ľahko prispôsobovať požiadavkám a integrácii nových zbraní. Podľa propagačných materiálov KAI má byť typ F-50 efektívnejší ako v súčasnosti prevádzkované lietadlá F‑16C/D hlavne pri útokoch na pozemné ciele. Hoci KAI tlačí na kórejskú vládu, aby nahradila program KFX projektom F‑50, najmä letectvo ROKAF k tomu má značné výhrady.

Embraer MFT-LF

Koncom 80. rokov začala aj brazílska spoločnosť Embraer uvažovať o pokročilom ľahkom bojovom lietadle novej generácie MFT-LF (Modern Fighter Trainer – Light Fighter), ktoré v niektorých aspektoch pripomína projekt AMX. Malo mať jeden motor s postrannými vstupmi vzduchu, dvojmiestny kokpit a klasicky riešené chvostové plochy s jednou kýlovkou. Brazília však nebola schopná samostatne zabezpečiť dostatok financií na vývoj, a keďže sa jej nepodarilo presvedčiť žiadneho zahraničného partnera, projekt skončil ešte skôr, než sa vôbec začal.

FAME SAIA 90

Ďalší projekt moderného bojového lietadla pochádza z krajiny, od ktorej by to málokto čakal. Začiatkom 80. rokov začala Argentína riešiť náhradu svojej zastarávajúcej flotily stíhačiek Mirage III/V a nemala to ľahké. Kvôli embargu na dovoz zbraní, zapríčinenom konfliktom o Falklandy, si nemohla vyberať zo zahraničnej techniky a preto padol návrh vyvinúť vlastnú stíhačku. Ako partner a konzultant bola do projektu zapojená spoločnosť Dornier, s ktorou FAME spolupracovala už pri vývoji a modernizácii strojov IA.63 Pampa. FAME sa totiž v polovici 80. rokov nachádzala v pomerne vážnej finančnej kríze a sama by vývoj nového lietadla nedokázala v žiadnom prípade financovať. Rokovania boli vedené aj so spoločnosťami McDonnell Douglas či Aeritalia-Aermacchi, avšak neskončili úspechom. V Nemecku bol vytvorený predbežný schematický návrh, ktorý podstúpil sériu analýz a na základe výsledkov z nich boli zadefinované požiadavky na nové lietadlo. Podľa pôvodných predpokladov mal vývoj trvať približne 12 rokov s tým, že prvý prototyp by vzlietol v roku 1989. Program dostal označenie SAIA 90 (Sistema de Armas Integrado Argentino de los 90), hoci niekedy sa objavuje aj označenie ACA.

Jednalo sa o kompozitový stredoplošník s čiastočnou aplikáciou technológií stealth a vnútornou konštrukciou z hliníka a titánu. Pohonnú sústavu tvorili dva motory s ťahom po 55 kN, čo pri prázdnej hmotnosti lietadla na úrovni 7800 kg dávalo postačujúci pomer ťahu k hmotnosti. Z daných špecifikácií sa dá usudzovať, že sa jednalo o typ Garrett (Honeywell) TFE1088 (F125X). Aj kvôli tomu, že motory Garrett už poháňali lietadlá IA 63 Pampa aj IA 58 Pucara. Vstupy vzduchu k nim sa nachádzali po stranách trupu pod predĺženou nábežnou hranou lichobežníkového krídla. Výzbroj mala pozostávať z jedného 27 mm kanóna Mauser so zásobou 150 nábojov, dvoch infračervených protilietadlových striel krátkeho doletu a štyroch striel kategórie AMRAAM. V prípade potreby bolo možné použiť aj protizemnú muníciu. Palubný radar mal mať schopnosť zachytiť ciele s efektívnou odrazovou plochou nad 5 m² do vzdialenosti 90 km a na šesť z nich zaútočiť. Hoci bol projekt SAIA-90 vzhľadom na krajinu pôvodu veľmi ambiciózny a mohol priniesť tamojšiemu priemyslu cenné skúsenosti a technológie, bez nájdenia vhodného a finančne stabilného partnera sa jednoducho nedal uskutočniť.

Atlas Carver

V osemdesiatych rokoch sa aj v Južnej Afrike rozbehol projekt vývoja moderného bojového lietadla, ktoré by nahradilo zastarávajúce Canberry, Buccaneery a stroje Mirage. Stíhačky Cheetah boli totiž od začiatku považované za prechodné riešenie a mali ostať v radovej službe len do príchodu nových domácich lietadiel Carver. Dôvod na takéto rozhodnutie bol pomerne jednoduchý – Južná Afrika ako krajina apartheidu musela znášať embargo na dovoz zbraní a tým bola odkázaná na vlastný vývoj. Práce sa sústredili hlavne na nové pokročilé kompozitné materiály a integráciu avioniky. Na tento účel bola postavená maketa prednej časti trupu v skutočnej veľkosti. Súčasťou vývoja bol aj experimentálny demonštrátor ACE (Advanced Composite Evaluator), ktorý mal v čase svojho vzniku najväčší percentuálny podiel kompozitných materiálov v trupe zo všetkých vojenských lietadiel. Pohon mal pôvodne obstarávať len jeden motor, avšak po nástupe generála Earpa sa pozornosť obrátila na dvojmotorový koncept s výrazne modifikovanými pohonnými jednotkami Atar 9k50. Projekt bol zrušený spolu s vývojom šiestich nových nukleárnych zbraní začiatkom 90. rokov, tesne po zrušení apartheidu. Nepochybne k tomu prispela aj nerozhodnosť SAAF a zlý manažment. Niekedy sa označuje aj pojmom „CAVA“, ale tento názov je chybný a vznikol v dôsledku nekorektnej fonetickej interpretácie anglicky hovoriacim novinárom z Flight International. Táto ilustrácia sa najviac približuje finálnej podobe, aj keď stroj nemal kačacie chvostové plochy.