Northrop N-102 Fang

Northrop F-5 Tiger

Po dôkladnom prieskume trhu medzi členmi NATO zistili pracovníci Northropu niekoľko zaujímavých skutočností. Stále rastúca cena leteckej techniky, jej náročná prevádzka a údržba spolu so zhoršujúcimi sa možnosťami operovať v poľných podmienkach z nespevnených provizórnych letísk znižuje celkovú bojaschopnosť leteckých síl. Hlavný problém bol v zachovaní vysokej bojovej efektivity pri prijateľných nákladoch. Podľa týchto zistení vznikol v spoločnosti Northrop návrh dvojúčelovej stíhačky N-156, určenej pre vzdušný boj a útoky na pozemné ciele. Počas dvoch rokov vývoja na vlastné náklady vznikli dve verzie: stíhacia bombardovacia N-156F a cvičná dvojmiestna N-156T. USAF však prejavilo záujem len o cvičný variant, z ktorého sa postupne vyvinul T-38 Talon. Súbežne aj keď s menším tempom pokračovali práce aj na type N-156F. Čoraz väčšie starosti USAF so zastarávajúcimi strojmi F-84 a F-86 však vyústili do objednávky troch prototypov aj z bojovej verzie. Program mal byť po prvýkrát financovaný z prostriedkov americkej zahraničnej vojenskej pomoci. Po skompletovaní a prevezení na Edwards AFB uskutočnil prvý prototyp úvodný let 30. júla 1959. V roku 1962 dostalo lietadlo oficiálne označenie F-5 Tiger a bola zadaná objednávka na prvých 86 strojov pre Irán. Postupne nasledovali základné verzie F-5A/B, F-5N vybavená výkonnejšími motormi J-85-GE-15, fotoprieskumná RF-5A, modernizovaná F-5E/F a z nej odvodená fotoprieskumná RF-5E. V licencii sa vyrábali stroje CF-5 (Canadair CL-219) v Kanade, NF-5A/B v Holandsku a C-9, CE-9, CR-9 v Španielsku.

Nepochybne najzaujímavejšou modifikáciou je stroj F-5E prevádzkovaný NASA, ktorý dostal nový predný nadstavec s hliníkovou konštrukciou a kompozitovým poťahom. Lietadlo má slúžiť na testy ovplyvňovania rázovej vlny pri nadzvukovom lete, ktoré majú poslúžiť pri vývoji nového bombardéra Northrop B-3 QSP.

Northrop F-20 Tigershark

Na prelome sedemdesiatych rokov vznikla radikálne zmodernizovaná verzia, označená F-5G. V porovnaní s F-5E mala o 21% väčšiu hmotnosť, avšak nový motor F404-GE-100 dodával až o 80% väčší ťah. Prvý z dvoch prototypov vzlietol k svojmu úvodnému letu 30. augusta 1982, ale už 10. októbra 1984 bol zničený. Pôvodne mal od USAF dostať nové označenie F-19, avšak z propagačných dôvodov mu bolo pridelené číslo F-20 (prvý z novej generácie stíhačiek...). História druhého je dosť podobná: prvý vzlet 26. augusta 1983 a havária 14. mája 1985. Z tohto dôvodu musel byť postavený tretí stroj, dokončený v roku 1984. Počas letových testov predviedli prototypy odpaly rôznych druhov zbraní, možnosti vylepšeného rádiolokátora AN/APG-67 i palubný počítač, naprogramovaný podľa štandardu MIL-STD-1815A. Lietadlá dokázali v akomkoľvek počasí vystúpiť do výšky 10 000 metrov za menej ako 90 sekúnd od štartu. Zároveň dosiahli dolet 3204 kilometrov bez dopĺňania paliva vo vzduchu a mohli splniť dvojnásobný počet úloh pri polovičných nákladoch v porovnaní s ktorýmkoľvek existujúcim konkurentom. Bohužiaľ, mnohí potencionálni zahraniční zákazníci podmieňovali kúpu stroja jeho zaradením do stavu USAF. Pri výbere medzi typmi F-16 a F-20 však rozhodlo existujúce logistické vybavenie pre typ F-16 a  tak Northrop nezískal objednávku ani na jeden Tigershark. Jediným vážnym záujemcom o stroj aj bez jeho zavedenia v USAF bol Tchajwan, avšak nákup mu znemožňovalo embargo na dovoz najnovších technológií zo strany USA. Nakoniec si vyvinul svoj vlastný stroj Ching-Kuo. A tak bol v novembri 1986 po preinvestovaní 1,2 miliardy dolárov celý projekt zastavený.

Northrop P-530 Cobra

Po úspechu stíhačiek rady F-5 začal Northrop v polovici šesťdesiatych rokov práce na koncepčne novom lietadle, ktoré by v mnohých ohľadoch prekonalo v tom čase vyvíjaný typ F-5E/F Tiger II. Tento projekt dostal interné firemné označenie P-530. Pohon mal byť zabezpečený dvoma turbodúchadlovými motormi General Electric 15/J1A5, čo bola zmenšená verzia motora F101 z bombardéra B-1. Termín turbodúchadlový motor bol v tomto prípade viac formálny ako reálny, keďže obtokový index bol na úrovni iba 0,25, takže obtekajúci chladný vzduch fungoval v podstate ako trochu výkonnejšie chladenie spaľovacej komory. Pôdorys krídla bol takmer identický s typom F-5, jeho plocha však bola viac než dvakrát väčšia. Nábežná hrana mala šípovitosť 20 stupňov, odtoková bola kolmá k trupu. Pôvodne bolo lietadlo hornoplošnej koncepcie, ale postupom času sa krídlo posúvalo čoraz viac nadol, aby nakoniec skončilo v strede trupu. Radikálnym vylepšením boli predĺžené brity pozdĺž kokpitu (pripomínajúce kobru, vďaka čomu dostalo lietadlo svoje pomenovanie), v angličtine označované LERX (Leading Edge Root Extension), ktoré pri vysokých uhloch nábehu vytvárali takmer 50% vztlaku a zároveň priaznivo ovplyvňovali prúd vzduchu, vstupujúci do dvoch postranných nasávacích kanálov. Tie pôvodne siahali takmer až pred krídlo a na zlepšenie aerodynamiky pri vysokých rýchlostiach do nich bol vsadený polkužeľ. Jednoduchú vertikálnu chvostovú plochu nahradila okolo roku 1969 dvojica nových so sklonom takmer 45 stupňov. Po tom, čo boli postupne posúvané takmer po celej zadnej časti trupu, nakoniec skončili medzi krídlom a plávajúcimi výškovkami so sklonom už len 18 stupňov.

Výzbroj pozostávala z jedného 20 mm kanónu M61, dvoch rakiet Sidewinder na koncoch krídel a rozmanitej výzbroje na šiestich závesníkoch pod krídlami plus na jednom pod trupom. 28. januára 1971 bol program P-530 Cobra predstavený svetu. Avšak aj napriek rozsiahlej propagácii, objednávky stále neprichádzali. Neradostnú situáciu zachránil až novovytvorený program LWF (Light Weight Fighter).

Northrop McDonnell Douglas F/A-18 Hornet

Po víťazstve v súťaži NACF sa začali úpravy prototypu YF-17A pre potreby námorníctva. Jeho dvojmotorová koncepcia, kvôli ktorej neuspel v súťaži ACF, sa oveľa viac hodila pre operácie na mori, rovnako ako aj jeho väčší vývojový potenciál. Dosť prekvapivo sa však hlavným kontraktorom stal MDD a Northrop bol zatlačený do značne submisívneho postavenia, iba ako hlavný subdodávateľ. Aj napriek evidentnému (a oprávnenému) rozčarovaniu, práce začali naberať na intenzite. Pôvodne mali byť vyvíjané tri verzie: stíhacia F-18,  útočná A-18, a cvično bojová TF-18A. Nakoniec sa kvôli úspore nákladov prvé dve zjednotili a tak vznikol dvojúčelový typ F/A-18 Hornet (Hornisse). Úlohu cvičnej verzie TF-18A prevzal dvojmiestny typ F/A-18B. Plánovala sa aj „suchozemská“ verzia F-18L, koncipovaná výlučne ako stíhacie lietadlo. Prvý prototyp, vybavený motormi General Electric F404-GE-400 vzlietol prvýkrát 18. novembra 1978.

Po otestovaní deviatich jednomiestnych a dvoch dvojmiestnych predsériových lietadiel prišla na rad objednávka na 1366 strojov, neskôr zredukovaná na zhruba tisíc. Prvý sériový stroj bol dodaný US Navy v máji 1980, vybavený radarom APG-85. Okrem väčšieho rozpätia na úrovni 11,43 metra a dĺžky 17,07 metra sa zvýšil maximálny náklad zbraní na 8165 kg. Na druhej strane bezpečná povolená pristávacia hmotnosť lietadla na lietadlovej lodi si vynútila vyzbrojenie iba jednou raketou a v extrémnych prípadoch aj odhodenie nepoužitej munície, čo dosť podstatne znižovalo bojovú efektivitu typu. Častým objektom kritiky bol aj len 1400 kilometrový dolet a tak už po štyroch rokoch nasledovali vylepšené verzie C a D. Uvažovalo sa aj o prieskumnom variante RF-18.

Medzi návrhmi ako zlepšiť výkony Hornetu bolo aj použitie vektorovateľných 2D trysiek.

Northrop MDD (Boeing) F/A-18E/F Superhornet EA-18G Growler

V polovici 80. rokov ponúkol McDonnell Douglas niekoľkým európskym štátom projekt výrazne zväčšeného a modernizovaného Hornetu 2000, ako náhradu za komplikovaný projekt EFA (Eurofighter). Ten sa neskôr stal základom úvah o novom námornom bojovom lietadle, ktoré by odstránilo všetky nedostatky pôvodných Hornetov, najmä čo sa týka doletu a maximálnej pristávacej hmotnosti. Počas roka 1988 navrhli konštruktéri niekoľko modifikácií. Medzi nimi bol aj Hornet 2000 konfigurácie IV, opäť (neúspešne) ponúkaný európskym štátom. Oproti svojmu predchodcovi mal výrazne väčšie krídlo a kačacie chvostové plochy.

Nakoniec bola zvolená konfigurácia zväčšeného Hornetu so zvýšenou nosnosťou aj doletom. Lietadlo dostalo oficiálne označenie F/A-18E/F, pričom US Navy prejavilo v roku 1992 záujem o nákup 1000 strojov v celkovej hodnote 63 miliárd USD! Tento razantný krok nepochybne podporilo zrušenie programov A‑12 Avenger II, NATF a obmedzenie počtu modernizovaných F-14D.

V záujme zväčšenia objemu palivových nádrží bol predĺžený trup a krídlo zväčšené o 25%. To umožnilo pridať ďalšie dva závesné body a zároveň zvýšiť náklad nesených zbraní na 8058 kg. Takto upravený Superhornet dokáže s podvesom štyroch rakiet AMRAAM, dvoch AIM-9 a tromi prídavnými nádržami doletieť do vzdialenosti 3900 km, alebo hliadkovať 71 minút vo vzdialenosti 720 km od lode v porovnaní s 58 minútami pri type F-14D. Pre pohon lietadla boli zvolené dva modernejšie motory F414-GE-400 s jednotkovým ťahom s prídavným spaľovaním 97,86 kN. V súlade s tým boli upravené aj nasávacie kanály, ktorých kosodĺžnikový prierez dodáva oproti pôvodnému poloelipsovému o 18% viac vzduchu. Na lietadle boli na niektorých miestach uplatnené technológie stealth, najmä na krídle a vstupných kanáloch, takže stroj má na radare veľkosť približne „ef šestnástky“. V tejto súvislosti je nutné dodať, že námorné lietadlá sa upravujú oveľa ťažšie ako pozemné, keďže niektoré nevyhnutné súčasti - napríklad záchytný hák - dobre odrážajú radarové vlny. Prvý prototyp vzlietol k svojmu úvodnému letu 18. septembra 1995, pilotovaný Fredom Madenwaldom, pričom krst záchytného háku absolvoval na lietadlovej lodi John C. Stennis (CVN-74) 18. januára 1997. Po testovacích strojoch a rozbehnutí sériovej výroby sa US Navy dodáva 48 skusov ročne, až kým nebude mať v roku 2014 k dispozícii približne 1000 kusov. Prvou letkou vybavenou Superhornetmi sa stala VFA-122.

V roku 2010 by mali byť z výzbroje vyradené posledné lietadlá EA-6B Prowler, určené na elektronický boj. Ich náhrada sa preto stáva neodkladnou záležitosťou. Jedným z riešení tohto problému je aj vyvíjaný stroj Boeing EA-18G Growler. Ten sa od štandardného Superhornetu líši iba tromi podvesenými kontajnermi AN/ALQ-99 (modrá), do krídla zabudovanými anténami rádiotechnického prieskumu (zelená) a namiesto palubného kanónu vyhodnocovacím prijímačom LR-700 s družicovým spojením Satcom (oranžová). V súčasnosti sa plánuje nákup 90 lietadiel, dodávaných v období 2008 až 2012.

Northrop/Mc Donnell Douglas YF-23 Black Widow II