Začiatkom osemdesiatych rokov
začalo španielske letectvo rozmýšľať o budúcnosti svojich útočných kapacít
a náhrade strojov F-5A a F-5B, ktorým postupne končila technická
životnosť. Pôvodne sa malo jednať len o modernizáciu a vylepšenie
lietadiel CASA C-101, predovšetkým inštaláciou výkonnejšieho motora, no
postupne sa táto iniciatíva pretransformovala do nového programu AX. Ten si dal
za cieľ vyvinúť úplne nové ľahké útočné lietadlo, ktoré by mohlo vstúpiť do
radovej služby niekedy okolo roku 1996 a doplniť kapacity stíhačky
Eurofighter Typhoon. Pre domáce letectvo sa uvažovalo s výrobou série
sedemdesatich dvoch operačných strojov. Prvý návrh predstavoval relatívne
veľké, klasicky riešené dvojmotorové hornoplošné lietadlo so šípovým krídlom
a vstupmi vzduchu k motorom po stranách trupu. Hoci náhrada útočných
stíhačiek F-5 bol logický a správny ťah, vývoj lietadla vo vlastnej réžii
rozhodne nezodpovedal vtedajším možnostiam španielskeho leteckého priemyslu.
Prvý návrh bol zastaraný už v čase, keď vôbec vznikol. Nehovoriac
o pretvávajúcich pochybnostiach, že CASA dokáže dokončiť vývoj pri
dodržaní limitov relatívne malého rozpočtu.
V druhej polovici
osemdesiatych rokov bol preto projekt značne prepracovaný. Lietadlo dostalo
deltakrídlo a kačacie chvostové plochy, čím sa pripojilo ku celoeurópskej
konštrukčnej filozofii tej doby. Pohon mal kvôli zjednoteniu a ľahšej
údržbe tvoriť jeden motor EJ200, avšak bez komory prídavného spaľovania.
S ním mohol stroj dosiahnuť nízku nadzvukovú rýchlosť. V konštrukcii
mali byť použité aj niektoré prvky technológií stealth. Spoločnosť CASA hľadala
pre projekt zahraničných partnerov, predovšetkým firmy Dassault a MBB.
Výsledný stroj mal byť totiž na medzinárodnom trhu priamou konkurenciou
talianskemu projektu AMX, aj keď exportné možnosti neboli príliš veľké.
V čase dokončenia definičnej fázy sa o lietadle hovorilo ako
o malom bratovi F/A-18. Ani nie tak kvôli vonkajšiemu vzhľadu, ale hlavne
kvôli snahe použiť čo najviac vybavenia z Hornetu aj v stroji AX.
Okrem nového motora F404 bez komory prídavného spaľovania to mal byť palubný počítač, avionika, navigačné vybavenie, senzory či vybavenie kokpitu. To všetko
v snahe čo najviac zredukovať náklady na vývoj. Ani to však nepomohlo
a Španielsko si vývoj podobného lietadla skrátka nemohlo dovoliť.
Koncom osemdiesiatych rokov bolo
jasné, že kusová cena lietadla AX by bola prinajmenšom taká vysoká, ako pri
stroji F/A-18 Hornet. Tento fakt spolu s nadmieru optimistickým odhadom,
že EFA Eurofighter bude už čoskoro k dispozícii, viedli k zrušeniu
programu AX. Posledným, menej ambicióznym projektom zo série bolo ľahké,
moderne riešené útočné lietadlo ATX, ktoré do značnej miery pripomínalo nemecký
projekt AT-2000, neskôr premenovaný na EADS MAKO (ku ktorému sa neskôr Španielsko pripojilo). Poháňať ho mal jeden motor s výkonom 71,2 kN a prázdna hmotnosť sa mala pohybovať mierne nad 5000 kg. Ani tento typ sa však nedočkal realizácie, hoci Španieli na jeho vývoj hľadali vhodného partnera až do prelomu tisícročí.
Medzitým sa strojom F-5A/B skutočne skončila technická životnosť. Na vyplnenie medzery po projekte AX použilo španielske letectvo cvičné lietadlá C-101, ktoré však okrem niekoľkých exemplárov, používaných agentúrou CLAEX na experimenty, neniesli žiadne zbrane. Mali len pomôcť pilotom udržať si ich letové návyky, kým sa nenájde riešenie problému. Netrvalo dlho a Španielsko kúpilo 24 použitých strojov F/A-18 Hornet od U. S. Navy, ktoré sa tak nakoniec trochu paradoxne stali finálnym riešením projektu AX.
Stats: