Dornier Do-29

Na základe skúseností zo stavby lietadiel s krátkou vzletovou dráhou poverila Deutsche Versuchsanstalt spoločnosť Dornier vývojom experimentálneho lietadla typu V/STOL. Výsledkom bol model Do 29, ktorý postavili v troch exemplároch. Tento typ vzišiel z draku lietadla Do 27 s dvoma piestovými motormi upevnenými na nosných plochách, ktoré poháňali dve protibežné trojlisté tlačné vrtule s pevným jadrom. Rozpätie krídel činilo 13,20 metra pri celkovej dĺžke 9,50 metra. Prevodovka bola navrhnutá tak, aby bolo možné na zabezpečenie kolmého vzletu preklopiť vrtule smerom nadol až do polohy -90 stupňov. Lietadlo so vzletovou hmotnosťou 2,5 tony poháňali dva motory Avco-Lycoming GO-480-B1A6 s výkonom 201 kW. Pilot riadil tento stroj tak, ako je to bežné pri premenných lietadlách, zo značne predsunutej pilotnej kabíny s vystreľovacím sedadlom. Prvý vzlet sa uskutočnil v decembri 1958. Následné testy poskytli cenné údaje pre ďalší vývoj presmerovania ťahu lietadiel typu V/STOL.

Lippisch Aerodynes

Po druhej svetovej vojne začali nemeckého konštruktéra Alexandra Lippischa fascinovať lietadlá so zvislým vzletom a pristátím. Experimentoval s mnohými konfiguráciami lietajúcich vecí ? (chce si niekto tipnúť, ako to nazvať?) poháňaných cez pripojené elektrické káble zo zeme. V roku 1967 prevzala vývoj firma Dornier a Lippischa zamestnala ako svojho konzultanta.

Bölkow/Stöckel Canard Rotor Wing

Veľmi zaujímavou kapitolou v dejinách nemeckých lietadiel typu VTOL bol spoločný projekt firiem Bölkow a Stöckel P 109. Základom koncepcie bolo rotorové krídlo s čiastočne zaťahovateľnými listami, na konci ktorých boli reakčné trysky. Pri vzlete a pristátí sa vďaka nim krídlo roztočilo a keď bola dosiahnutá potrebná dopredná rýchlosť, zastavilo sa, zasunuli sa pomocné konce a konštrukcia začala slúžiť ako pevná nosná plocha. Zmenšený model s rozpätím od 1,7 do troch metrov podstúpil sériu testov v aerodynamickom tuneli. Koncepcia mala byť použitá buď v úlohe autonómnej strely s plochou dráhou letu alebo ako bojové lietadlo. V tom prípade by však bolo potrebné doriešiť mnohé problémy, ako napríklad kompenzáciu krútiaceho momentu krídla.

Messerschmitt Me 2020- 4

Počas šesťdesiatych rokov sa v Nemecku objavilo mnoho návrhov dopravných a transportných lietadiel, ktoré by dokázali štartovať a pristávať vertikálne. Spoločnosť Messerschmitt sa zameriavala prevažne na pridávanie skladateľných rotorov na už existujúce lietadlá. Pre tento účel zostrojila niekoľko skúšobných stendov, na ktorých bolo testované zasúvanie rotorov s priemerom dva metre pri rýchlostiach do 250 km/h. Po vzlietnutí sa pohon prepol na pomocné dúchadlá pod krídlom, poháňané stlačeným vzduchom z plynového generátora. Typickým príkladom použitia tejto koncepcie bol projekt 55 miestneho transportného lietadla Messerschmitt 2020-4. Malo mať rozpätie 23,3 metra a dĺžku 21,5 metra. Predpokladalo sa, že bude schopné dopraviť pri cestovnej rýchlosti 720 km/h náklad s hmotnosťou 6750 kg na vzdialenosť 650 km. Ale ako mnoho podobných projektov, ani tento neprekročil štádium úvodných štúdií.

Koncepcia skladateľných rotorov bola uplatnená aj pri návrhu 6 až 8 miestneho malého dopravného lietadla Messerschmitt Me-408. V tomto prípade pohon rotorov a pohyb vpred zabezpečovali dva prúdové motory po stranách zadnej časti trupu.

Dornier Do-31E

V máji 1955 vstúpilo Nemecko do NATO. Luftwaffe v tom čase stála pred neľahkou úlohou, znovu vybudovať letecké sily. Po podrobnej analýze bolo rozhodnuté vytvoriť jadro bojových síl z lietadiel typu V/STOL, ktoré by neboli závislé od klasických vzletových a pristávacích dráh. Z tohto dôvodu boli vytvorené tri nové projekty: nadzvuková stíhačka s veľkým dostupom (VJ-101), podzvukový nukleárny stíhací bombardér (VAK-191) a taktické transportné lietadlo. Firma Dornier navrhla na začiatku 60. rokov projekt transportného lietadla typu VTOL s maximálnou vzletovou hmotnosťou 25 500 kg, ktoré by dokázalo prepraviť 3 až 4 tony užitočného zaťaženia v nákladnom priestore s objemom 42 metrov kubických. Interne bolo označené ako Do 31, ale čoskoro sa tento názov stal oficiálnym.

Lietadlo bolo dlhé 20,88 metra pri rozpätí 18,06 metra. Dva prúdové motory Rolls-Royce Pegasus-5-2 so statickým ťahom po 68,95 kN zabezpečovali dopredný let a pri zvislom vzlete ich dopĺňalo osem zdvihových motorov Rolls-Royce RB.162-4D s ťahom po 19,57 kN, ktoré boli zabudované po štyroch v gondole na koncoch krídla. Zdvihové motory mohli usmerňovať prúd spalín v rozmedzí 15 stupňov vpred aj vzad, Pegasus 30 stupňov vpred a 80 vzad. Týmto vektorovaním sa ovládalo zatáčanie a klonenie vo vise, klopenie zabezpečovala tryska v zadnej časti trupu. V kokpite bolo miesto pre dvojčlennú posádku.

Spoločnosť dostala oficiálny kontrakt na vývoj a výrobu troch prototypov v roku 1962. Prvý z nich, ktorý vzlietol 10. februára 1967, mal len dva motory Pegasus a bol určený na testy s klasickým vzletom. Druhý sa používal na statické testy a tretí, vybavený všetkými desiatimi motormi na testy prechodu pri zvislom vzlete a pristátí. Kompletný prechod sa prvýkrát podaril 16. decembra 1967. Podobný nákladný variant mal byť vybavený dvanástimi zdvihovými motormi RB.202 s ťahom po 58,27 kN a dvoma prúdovými motormi RB.220 s ťahom po 106,75 kN, ktoré mali zabezpečovať dopredný ťah. Mal uniesť 34 vojakov alebo 4990 kg nákladu pri maximálnej vzletovej hmotnosti 27 442 kg. Rozmerný trup a hmotnosť lietadla však vážne obmedzovali užitočné zaťaženie a preto bol vývoj v apríli 1970 zastavený.

In cooperation with www.vstol.org