Kamov Ka-52

O praktickom využívaní vrtuľníkov Ka-50 sa uvažovalo už pri ich vývoji v osemdesiatych rokoch. V tom čase bola sovietskym podnikom zadaná požiadavka na stavbu nového prieskumného a navádzacieho stroja, inšpirovaná americkým programom LHX. Z následného tendra vyšiel víťazne projekt Kamov V-60, neskôr preznačený na Ka-60. Ako prvý mal byť do výzbroje zavedený variant Ka-60R, ktorý mal lietať s Ka-50 a navádzať ich na vyhľadané ciele. Jeden z hlavných elektronických systémov, vyvíjaný pre Ka-60R bola gyroskopicky stabilizovaná stanica Samšit s vyhľadávacou sústavou, pracujúca v televíznom a termovíznom pásme. Rozpad Sovietskeho zväzu a následné zmrazenie výdavkov na obranu tento projekt zrušili. Avšak v tom čase už bola väčšina systémov pripravená do výroby a aj prvé sériové Ka-50 už mali nainštalované zariadenie pre príjem a vyhodnocovanie informácií. Preto bolo rozhodnuté o vývoji dvojmiestnej verzie Ka-50, označovanej Ka-52, ktorá vychádzala zo skôr navrhovaného dvojmiestneho cvičného variantu Ka-50. Pri stavbe letového demonštrátora poslúžil jeden rozostavaný prototyp, ktorý dostal novú prednú časť s vystreľovacími sedadlami K-37. Vďaka tomu, že bol vývoj financovaný výlučne firmou Kamov pokračoval vývoj rýchlym tempom a nezalietaný prototyp bol predstavený už na Aero India v roku 1996.

Vrtuľník, ktorý medzičasom dostal meno Aligator, bol vybavený vylepšeným systémom Samšit-E, rádiolokátorom a termovíznym zameriavačom Thomson CSF. Výzbroj zostala zachovaná ako pri type Ka-50, obmedzila sa len zásoba nábojov do kanóna zo 460 na 280 nábojov. K prvému letu vzlietol stroj 25. júla 1997, štyri mesiace pred záletom typu Ka-50N.

Kamov Ka-50-2

Do tendra pre nový vrtuľník Tureckých ozbrojených síl ponúkol Kamov upravenú verziu stroja Ka-52, ktorá dostala označenie Ka-50-2. Je to upravený Aligator s modernejšou výzbrojou, odlišnou avionikou a elektronikou prispôsobený pre turecký program ATAK. Bol navrhnutý s priamou podporou izraelského IAI. Toto konzorcium navrhlo ešte jeden variant Ka-50-2, tentorkrát s posádkou v tandeme. Maketa novej verzie bola prvýkrát prezentovaná na parížskom aerosalóne v roku 1999.

Trup bol v časti pred motormi kompletne prepracovaný, kanón sa presunul na výklopnú konštrukciu pod vrtuľník. Tým sa odstránilo pôvodné dosť kritizované pevné lafetovanie u Ka-50 a zároveň opäť vzrástla zásoba nábojov na 460 kusov. Úpravou prešla aj elektronika s cieľom implementácie najnovších zbraní. Skutočný prototyp sa však od makety dosť odlišuje, najmä v presklení pilotného priestoru.

Mil Mi-40 Mi-42

S programom Mi-40 sa začalo v polovici roka 1983. Šlo o radikálnu prestavbu typu Mi-28 na moderný dvojmiestny bojovo/transportný vrtuľník schopný prepraviť osem plne vyzbrojených vojakov, ktorý by mal nahradiť zastarávajúce stroje Mi-24. Palubný kanón, motory a rotorový systém prevzal z Havocu, trup bol rozšírený pridaním prepravného priestoru.

Na konci osemdesiatych rokov bol odstránený zadný vyrovnávací rotor a nahradil ho systém NOTAR. Vo vrchnej časti trupu po stranách pribudli pomocné krídla (vyvodzujúce vztlak aj s výškovými krídelkami) pod ktorými boli nainštalované štyri zbraňové závesníky. Úpravou prešiel aj kokpit a celá predná časť. Takto modifikovaný stroj dostal označenie Mi-42, avšak po rozpade Sovietskeho zväzu bol vývoj zastavený.

Military Ansat

Kazaňský vrtuľníkový závod, známy sériovou výrobou typov Mi-8 a Mi-17 založil v roku 1993 vlastnú konštrukčnú kanceláriu s cieľom vyvinúť nový jednoduchý a lacný dopravný vrtuľník s hmotnosťou do troch ton. Nedávno však v podobe makety predstavila aj militarizovanú verziu, koncepčne pripomínajúcu Eurocopter Tiger. Vzhľadom na súčasný stav v Rusku je veľmi otázne, či sa podarí postaviť aj letový prototyp.