Ďalšiu kapitolu lietajúcich krídel v dejinách letectva vytvoril ich najznámejší konštruktér John Knudsen „Jack“ Nortrhop. V roku 1927 založil v Kalifornii spoločnosť Northrop Avion Corporation, prvú z troch spoločností, ktoré niesli jeho meno. Počas svojej existencie sa zaoberala výskumom celokovových lietadiel a koncepciou lietajúcich krídel. Bohužiaľ počas dvoch rokov svojej existencie nepredala žiadne lietadlo a tak bola kôli nedostatku kapitálu zlúčená s firmou United Aircraft and Transport Corp., kde fungovala ako jej pobočka. Medzi nemnoho lietadliel, ktoré sa fyzicky postavili patril typ 216 (?). O tomto ideovom predchodcovi lietajúcich krídel je len veľmi málo informácií. Mal jednočlennú posádku (neskôr pribudlo aj miesto pre druhého člena), štvorvalcový, vzduchom chladený motor Monasco s výkonom 90 koní (skúšaný v tlačnej aj ťažnej pozícii), rozpätie 9,3 metra, dĺžku 3,1 metra a plochu krídla 17 metrov štvorcových. Podľa dokumentácie to bolo prvé lietadlo skúšané v oblasti Muroc Dry Lake/Edwards AFB.

V roku 1939 založil Northrop ďalšiu spoločnosť, tentokrát pod názvom Northrop Aircraft, Inc., a vďaka nej mohol konečne financovať vývoj prvého skutočného lietajúceho krídla. Na pomoc pri stavbe lietadla s označením N-1M (Northrop 1 Mockup) si prizval aerodynamika Dr. Theodora von Karmana a jeho asistenta Dr. Williama R. Searsa. Vedúcim projektu sa stal Northropov asistent J. Cerny. Keďže šlo o v tom čase veľmi náročnú koncepciu bez klasických manévrovacích plôch, bolo rozhodnuté realizovať rozsiahle testovanie v aerodynamických tuneloch. Prototyp sa podarilo dokončiť v júli 1940. Mal drevený trup s kostrou z oceľových trubiek a jeho rozpätie činilo 11,8 metra pri celkovej dĺžke 5,46 metra. Keďže nemal žiadne chvostové plochy, funkciu výškoviek a smeroviek prevzali elevóny. Dodatočnú manévrovateľnosť a lepšiu smerovú stabilitu mali priniesť aj nadol ohnuté konce krídla. Poloha ťažiska, šírka krídla a ohyb aerodynamických plôch sa dali prispôsobovať na zemi. Dva štvorvalcové motory Lycoming O-145 s výkonom 65 konských síl boli kvôli zmenšeniu čelného odporu zabudované do trupu. Čoskoro sa však ukázalo, že lietadlo je podmotorované a tak boli nahradené výkonnejšími šesťvalcovými Franklinmi 6AC264F2 s výkonom 120 konských síl.

Prvý testovací let uskutočnil skúšobný pilot Vance Breese 3. júla 1940 na Baker Dry Lake v Kalifornii. Nebol to však žiaden úspech, keďže stroj pri rolovaní narazil jedným koncom krídla do dna soľného jazera, dal sa iba s veľkou námahou ovládať a dostal sa do výšky len 1,5 metra. Tieto problémy sa podarilo čiastočne vyriešiť úpravou nábežnej hrany lietadla. Po tom, čo Breese odišiel ku konkurenčnej firme North American, nahradil ho Moye Stephens, ktorý uskutočnil okolo tridsať letov. Počas ďalších šiestich mesiacov usadal do kokpitu John Myers. Armádne aj firemné záznamy o letových testoch sa stratili a preto nie je známy ich presný počet. Odhaduje sa, že ich bolo asi 200 a posledný sa uskutočnil v januári 1943. Aj napriek chabým letovým výkonom kvôli vysokej hmotnosti a malému výkonu motorov Northrop v hodnotiacej správe pre armádu uviedol, že lietadlo N-1M bolo úspešné a môže slúžiť ako predchodca oveľa sofistikovanejším návrhom lietajúcich krídel, ktoré budú schopné operačného nasadenia v letectve.

V polovici septembra 1942 predložil Northrop z vlastnej iniciatívy USAAF projekt P-999 (MX-365) na vývoj raketového stíhacieho lietadla, inšpirovaného nemeckými strojmi Messerschmitt 163 Komet a Heinkel 176. Tento projekt bol akceptovaný a dostal povolenie na začatie vývoja pod armádnym označením XP-79. Armáda však podmienila jeho realizáciu stavbou lietajúcej pilotovanej makety v skutočnej veľkosti, ktorá by v praxi overila takúto prevratnú koncepciu. Na tento účel vzniklo lietajúce krídlo NS-12, ktorému bolo pridelené oficiálne označenie MX-334. Motorizovaná verzia dostala označenie MX-324. Stavba troch prototypov sa začala v decembri 1942 a prvý bol k dispozícii už v marci 1943.

Koncepciu čistého lietajúceho krídla s rozpätím 10,97 metra a dĺžkou 4,34 metra narúšala len dodatočne nainštalovaná vertikálna chvostová plocha. Pilot riadil lietadlo v polohe ležmo pod zaskleným prekrytom prednej časti. Prvý stroj štartoval na štvorkolesovom odhadzovateľnom podvozku a pristával na lyžiach, zvyšné dva mali klasický trojbodový pevný podvozok. Úvodný žltý prototyp putoval hneď po svojom dokončení do labolatórií NACA v Langley. Prvý let typu MX-334 vykonal oranžový stroj číslo dva 2. októbra 1943 v Muroc Dry Lake, ťahaný za lietadlom Lockheed P-38. 10 novembra havaroval žltomodrý prototyp č. 3, ale pilotovi Crosbymu sa našťastie podarilo včas vyskočiť padákom. Lietadlo č. 2 bolo neskôr modifikované pridaním raketového motora General Aerojet Xcal-200 s ťahom 1,95 kN a bolo preznačené na MX-324. Takto upravený stroj vzlietol prvýkrát 5. júla 1944. Vo výške 2 440 metrov aktivoval pilot raketový motor a stroj pri päťminútovom lete s vlastným pohonom dosiahol rýchlosť 480 km/h, pričom sa stal prvým americkým raketovo poháňaným lietadlom. Program bol po rozsiahlom testovacom programe zastavený v auguste 1944.