Stíhačka XP-79 bola pôvodne koncipovaná ako raketovo poháňané lietajúce krídlo v ktorom pilot ležal pod predným prekrytom tak, že teoreticky mohol zvládať prežaženie až do 12 G. V januári 1943 bol podpísaný kontrakt W535 (projektové označenie MX-365) na tri stroje XP-79. Tie mali byť poháňané motormi General Aerojet Xcal-2000 s ťahom 8,9 kN. Na overenie koncepcie boli postavené tri experimentálne lietadlá MX-334, ktoré podstúpili rozsiahly testovací program. Pri ňom sa zistilo, že palivo použité v raketovom motore je nestabilné a samotné motory sú nespoľahlivé. Okrem toho už začali vznikať prvé efektívne prúdové motory, ktoré boli oveľa vhodnejšie pre prevádzku.

Z tohto dôvodu bol z pôvodných troch prototypov XP-79 postavený len jeden XP-79B, ktorý mal namiesto raketového motora dva po stranách umiestnené prúdové motory Westinghouse 19B. S nimi mohol dosiahnuť úctihodnú rýchlosť 820 km/h vo výške 7600 metrov. Z výrobnej haly vyroloval počas júna 1945. Pri celkovej šírke 11,58 metra a dĺžke 4,27 metra vážil len 2650 kilogramov. Nezvyklý bol štvorbodový zasúvací podvozok. Pri svojom prvom lete 12. septembra bolo lietadlo vlečené za strojom P-38, avšak po pätnástich minútach stratilo stabilitu, začalo rotovať a zrútilo sa na zem. Skúšobný pilot Harry Crosby zahynul. Táto havária prakticky zastavila všetky práce na projekte. Lietadlo počas svojej krátkej existencie získalo prezývku Flying Ram (lietajúci baran). Bolo to preto, lebo jeho úlohou bolo pri kolíznom kurze rozstrieľať oproti letiaci stroj štyroma 12,7 mm kanónmi Colt-Browning M2.

Samokrídlo N9M vzniklo ako lietajúci demonštrátor pripravovaného bombardéra XB-35, zmenšený v pomere 1:3. Mal slúžiť na overenie letových charakteristík a na získanie skúseností pilotov vojenského letectva s prevádzkou takéhoto lietadla. Northrop dostal kontrakt na štyri experimentálne lietadlá, ktoré niesli označenie N9M-1, N9M-2, N9M-A a N9M-B. Všetky stroje poháňali dva šesťvalcové motory Mensaco C65-4 s výkonom 216 kW a dvojlistou vrtuľou. Prvý z nich vzlietol 27. decembra 1942, avšak už 19. mája 1943 sa zrútil, pričom zabil svojho pilota. Druhému stroju sa už pri prvom lete odtrhol kryt pilotného priestoru, našťastie pilot doviedol lietadlo úspešne na zem. N9M-A sa zapojil do skúšok v lete 1943, nasledovaný od 21. septembra aj typom N9M-B. Keďže skúšobný program neustále prerušovali poruchy motorov Menasco, boli do posledného lietadla nainštalované nové osemvalcové motory Franklin O-540-7 s výkonom 223 kW. V rámci prestavby bol upravený i náhon vrtulí a do priestoru za pilota bola nainštalovaná prídavná 190 litrová nádrž, ktorá sa mohla vybrať a na jej mieste vznikol priestor pre druhého člena posádky. Ten vo veľkej miere využíval sám Jack Northrop pri pozorovaní vlastností lietadla počas letu. Skúšky trojice lietadiel pokračovali viac než tri roky. Väčšina letov sa uskutočňovala z oblasti Muroc Dry Lake/Edwards AFB, posledné prebehli v polovici roka 1945. Dodnes sa zachoval jediný exemplár, posledný vyrobený stroj N9M-B.

Ako reakcia na existenciu nacistických lietajúcich bômb V-1 navrhol Northrop v roku 1944 USAAF podobný projekt neriadeného lietadla transportujúceho výbušniny. Už prvého júla dostal kontrakt na stavbu trinástich lietajúcich bômb označených JB-1. Boli to jednoduché lietajúce krídla s vertikálnou chvostovou plochou, poháňané dvoma motormi General Electric B1 s ťahom 180 kg. V trupe boli zabudované dva 910 kg pumy. S takýmto nákladom mohlo lietadlo doletieť do vzdialenosti 1080 km priemernou rýchlosťou 730 km/h.

Jeden stroj bol modifikovaný pridaním pilotného priestoru. Na ňom vykonal skúšobný pilot Harry Crosby prvý let tohto typu v oblasti Muroc Dry Lake/Edwards AFB.

7. decembra prvýkrát vzlietla z Englin AFB na Floride nepilotovaná verzia JB-1. Na vzlet sa použil 150 metrov dlhý koľajnicový systém. Bohužiaľ krátko po štarte sa stroj zrútil. Vo februári 1945 USAAF navrhlo použiť namiesto dvoch motorov GE B-1 jeden motor Ford Pj-31-1, odvodený z Fieslerovho motora, použitého vo V-1. Z trinástich strojov JB-1 bolo desať modifikovaných na verziu JB-10. V januári 1946 bol projekt zastavený kôli technickej nespoľahlivosti lietadiel a pominutiu hrozby zo strany Nemecka. Do dnešných dní sa zachoval jediný JB-1, zhodou okolností pilotovaná verzia, ktorá je vystavená v leteckom múzeu v Hawthorne v Kalifornii.

Konkurenčný návrh pripravila kalifornská spoločnosť Lockheed. Tá začiatkom roka 1946 spracovala modifikáciu stíhačky P-80 na rýchlu, diaľkovo riadenú strelu dlhého doletu. Očakávalo sa, že vďaka výkonom pôvodného stroja bude veľmi ťažké ju zostreliť. Kabínu a šachty podvozku nahradili prídavné nádrže s celkovým obsahom 3142 litrov. Pri použití doplnkových nádrží na koncoch krídla sa mala vnútorná zásoba paliva zvýšiť až na 4391 litrov. V prednej časti nad pôvodným zbraňovým priestorom mala byť umiestnená bojová hlavica s hmotnosťou 907 kilogramov. V tejto konfigurácii sa predpokladal dolet 4830 kilometrov pri cestovnej rýchlosti 837 km/h. Pri použití na kratšie vzdialenosti bolo možné hmotnosť bojovej hlavice zvýšiť. Vypúšťala sa pomocou stacionárnych 91,4 metra dlhých koľajníc alebo podvesená pod nosným lietadlom. Príchod modernejších zbraňových systémov a všeobecne zlá povesť diaľkových bômb zapríčinili zastavenie celého projektu ešte pred stavbou prototypu.