Z modelu Ho-XVI menom Colibri bol v roku 1950 postavený jediný exemplár pre letecký klub Condor v Buenos Aires. Neskôr havaroval pri pristátí a nebol už nikdy opravený.

Po skončení vojny sa rozhodol Walter Horten ostať v Nemecku, kde sa pokúšal znovu oživiť program lietajúcich krídel. Jeho šanca prišla v roku 1951, kedy bolo vydané povolenie na vývoj a výrobu vetroňov. Ako základ nového lietadla zvolil konfiguráciu z lietadla Ho-III a pridal tandemovo usporiadaný dvojmiestny kokpit, pričom uvažoval aj s použitím malého motora Zundapp s výkonom 50 konských síl. Stavbu lietadla technicky zabezpečil jeho dlhoročný priateľ Alfons Putzer. Typ Ho 33 sa prvýkrát dostal do vzduchu v konfigurácii vetroňa v roku 1954. Keďže certifikačný proces bol veľmi náročný a zdĺhavý, prvý motorový let sa uskutočnil až v roku 1957. Po tridsiatich piatich mesiacoch bolo lietadlo zošrotované, najme kvôli oslabeniu lepených spojov v konštrukcii. Dokončenia sa dočkal aj druhý prototyp Ho 33 V-2, avšak k plánovanej sériovej produkcii sa z dôvodu nízkeho záujmu potencionálnych zákazníkov nepristúpilo.

V roku 1948 boli postavené dva dvojmiestne klzáky IAe-34A/Ho-15A s rozpätím krídla 18 metrov a šípovitosťou 21,8 stupňa. Prázdna hmotnosť celodrevenej konštrukcie bola 270 kg. Pri testoch bola dosiahnutá maximálna rýchlosť 250 km/h. Primárne boli určené na majstrovstvá sveta klzákov, ktoré sa konali v roku 1952 v Španielsku, ale neviedlo sa im najlepšie. Jeden z nich bol zničený pri pristávaní a druhý sa neopraviteľne poškodil počas štvrtého dňa súťaže.

Z dvojmiestneho typu bol odvodený jednomiestny klzák IAe-34M/Ho-15B. Od svojich predchodcov sa okrem jednomiestnej kabíny odlišoval aj dvojstopým tandemovým zaťahovateľným podvozkom. Ani ten nepriniesol veľké úspechy.

Reimar Horten začal uvažovať o veľkom transportnom lietadle, ktoré by bolo odvodené od jedného z projektovaných bombardérov, už počas 2. svetovej vojny. Túto myšlienku sa mu podarilo naplniť až po vojne v Argentíne, keď sa zamestnal v továrni FMA (Fabrica Militar de Aviones).

Tam vznikli mnohé zaujímavé návrhy, medzi ktoré patrilo aj transportné lietadlo s typovým označením IAe-38 Naranjero. Vo všeobecnosti bolo vytvorené zmenšením projektovaného bombardéra Ho-VIII. Jediný postavený prototyp vzlietol prvýkrát v roku 1959, poháňaný štyroma nedostatočne výkonnými piestovými motormi IAe 16 El Gaucho. Rozpätie krídla činilo 32 metrov. Tento typ však nenašiel žiadnych zákazníkov a tak určitý čas slúžil na prepravu pomarančov. Z tohto dôvodu dostal oranžový náter.

Od roku 1987 začal Prof. Dr. Reimar Horten pracovať na novej sérii rádiom ovládaných modelov lietajúcich krídel. Letové testy boli natoľko úspešné, že sa v januári 1990 pristúpilo k stavbe pilotovaného jednomiestneho prototypu PUL-9 (Panek Ultra Light s rozpätím 9 metrov). Ten sa podarilo dokončiť za pomoci talianskej firmy Nike Aeronautica a po príslušných kontrolách sa 22. júna 1990 prvýkrát vzniesol do vzduchu. O rok neskôr začala konštrukcia dvojmiestneho prototypu PUL-10, ktorý sa mal stať základom sériovej produkcie. Pri jeho výrobe boli vo veľkej miere použité kompozitné materiály. Výroba druhého stroja sa pretiahla až do leta 1994, pretože sa na ňom uplatnili niektoré zmeny, uľahčujúce sériovú produkciu. Pohon bol zabezpečovaný najskôr dvojvalcovým motorom Rotax 582, neskôr vymeneným za výkonnejší Rotax 912. Kým druhý prototyp bol testovaný prevažne vo Francúzsku, tretí dostal v roku 1997 osvedčenie o letovej spôsobilosti v Nemecku. Typ je ponúkaný na športové lietanie najmä v USA a Austrálii.

Jeden z mnohých zástupcov tzv. Planerletov bol postavený v polovici tridsiatych rokov v továrni Aviavnito Charkov na Ukrajine. Jednalo sa o lietajúce krídlo s rozpätím 22,4 metra a dvoma trupovými nadstavbami, pričom v každej sa nachádzalo miesto pre šesť pasažierov. Kokpit bol v pravej z nich. Pohonnú sústavu tvoril jeden radiálny motor M-11 s vrtuľou v ťažnom usporiadaní, ktorý umožňoval dosiahnuť rýchlosť 135 km/h. Lietadlo sa dostalo prvýkrát do vzduchu v roku 1936 a niekoľko rokov úspešne prevážalo ľudí aj náklad do vzdialenosti maximálne 850 kilometrov.

Typ K-12 bol zmenšeným prototypom navrhovaného bezchvostého bombardéra BS-2 Zhar-Ptitsa (ohnivý vták), ktorý vytvoril ruský konštruktér K.A. Kalinin v roku 1934. Ešte predtým prebiehali letové testy s menším bezpilotným klzákom s rozpätím 9 metrov. Prototyp dostal výrazný náter, pripomínajúci perie, a prvý let uskutočnil v jeseni 1936. Rozpätie krídla činilo 18 metrov pri celkovej dĺžke 8 metrov a maximálnej vzletovej hmotnosti 4200 kg. Následne bol 18. augusta 1937 predvedený v Tušine. Základ konštrukcie tvorili oceľové trubky, na ktoré boli pripevnené dva radiálne motory M-22 s výkonom 480 konských síl. V prednej aj zadnej časti sa nachádzala maketa protilietadlového strelišťa. Počas testov bola dosiahnutá maximálna rýchlosť 240 km/h vo výške 3000 m a dolet 700 km. Práce na projekte boli zastavené po uväznení Kalinina v jari 1938 a po rozpustení jeho konštrukčnej kancelárie.