V polovici roka 1943 v továrni Arado v Landeshut/Schlesien sa začali práce na projekte lietajúceho krídla pod vedením Dr. Ing. W. Lauta. Návrh bol predložený RLM až začiatkom roka 1944 a následne bola firma Arado poverená vyhotovením štúdie pre prúdový bombardér ďalekého doletu. Požiadavky zahŕňali vysokú rýchlosť, nosnosť aspoň 4000 kg a dolet 5000 km. Pre tento účel sa najlepšie hodila koncepcia lietajúceho krídla s laminárnym vysokorýchlostným profilom. Celkovo konštruktéri vytvorili 15 koncepčných štúdií typu Ar E.555. Pôvodný stroj Ar E.555-1 mal byť skonštruovaný z kovu (oceľ a dural) s krátkym trupom, v ktorého prednej časti bola umiestnená pretlaková kabína. Dve vertikálne chvostové plochy sa nachádzali 6,2 metra od stredu trupu. Hlavný podvozok pozostával z dvoch štvorkolesových vozíkov a prednej natáčateľnej nohy s dvoma kolesami. Pohon malo zabezpečovať šesť prúdových motorov BMW 003A, všetky umiestnené na nosníku nad trupom. Defenzívna výzbroj pozostávala z dvoch 30 mm kanónov MK 103, umiestnených v koreni krídla za kokpitom, dvoch 20 mm MG 151/20, ktoré boli nainštalované v streleckej veži nad trupom a dvoch 20 mm kanónov MG 151/20 v zadnej časti trupu. 28. decembra 1944 bol vývoj zastavený kvôli zhoršujúcej sa vojenskej situácii a nutnosti sústrediť výrobu na stíhacie lietadlá.

V čase, keď Gotha pomáhal stavať a skúšať dvojsedadlový stroj Horten Ho-9 vybavený radarom, v jeho vývojovej sekcii sa začalo rodiť lietadlo rovnakej koncepcie. Stroj P-60A bol 9,5 metra dlhý s rozpätím krídla 12,41 metra. Maximálna rýchlosť bola odhadnutá na 953 km/h. Dva motory BMW 003A konštruktéri umiestnili v strede trupu nad a pod ťažiskom. Keďže lietadlo nemalo prakticky žiaden trup, dvojčlenná posádka musela byť v pozícii ležmo vedľa seba v presklennej prednej časti trupu (nepohodlné, ale pomáhalo to prekonávať preťaženie pri vzdušných manévroch). Výzbroj mala pozostávať zo štyroch 30 mm kanónov MK 108.

Ďalším krokom vo vývoji bola verzia P-60B so zjednodušenou konštrukciou. Kokpit dostal klasický pôdorys, čím sa v nose vytvoril priestor na inštaláciu radaru. Na krídlo boli nadstavené dva vertikálne chvostové plochy. Pôvodné motory nahradili nové pohonné jednotky HeS 011. Ríšske velenie letectva povolilo práce na projekte v roku 1945, avšak čoskoro nato boli konštrukčné práce na prototype zastavené v prospech verzie P-60C.

Stroj Gotha P.60C sa stal konečnou verziou nočnej stíhačky, ktorá už bola určená pre sériovú výrobu. Aj keď zavládol istý zmätok, či majú byť nainštalované motory HeS 011 alebo BMW 003, projekt pokračoval podľa plánu. Trup bol predĺžený, aby sa doň vmestil radar s anténou typu „Morgenstern“ (aj keď na náčrte je anténa FuG 240 „Berlin“). Výzbroj mala ostať nezmenená, zvýšilo sa len rozpätie krídla na 13,5 metra a dĺžka na 10,9 metra. Koniec vojny zablokoval ďalší vývoj.

Ďalším vývojovým stupňom ťažkého jednomiestneho stíhača do každého počasia He P.1079 sa stala verzia B. Hlavný rozdiel spočíval v nahradení chvostových plôch v tvare V za jednoduchú vertikálnu chvostovú plochu. Konce krídel menili v dvoch tretinách ich dĺžky uhol o 45 stupňov. Stroj mali poháňať dva motory HeS 011 a výzbroj tvorila štvorica 30 mm kanónov MK 108.

Prepracovaním pôvodnej koncepcie vznikol návrh P.1079B-II. Konce krídel zvierali menší uhol, aby sa do nich zmestilo šesť palivových nádrží. Zmenené konštrukciu mali aj vstupy vzduchu k motorom. Pribudol druhý člen osádky, pričom obidvaja sedeli v kokpite tandemovo, chrbtom k sebe. Výzbroj ostala nezmenená. Doposiaľ sa nenašli dôkazy o tom, že by bol projekt ponúknutý RLM, avšak hlavný konštruktér Siegfried Gunter s jeho inžiniermi Eichnerom a Hohbachom pracovali na lietadle už pod dozorom US Army v lete 1945.

Alexander Lippisch pracoval na svojom projekte dvojmotorového rýchleho bombardéra P-11 počas leta 1942. Vo výberovom konaní však uspel Horten so strojom Ho-9, a tak boli konštrukčné práce na P-11 zastavené. O rok neskôr RLM prehodnotilo svoj postoj a zadalo Lippischovi kontrakt na stavbu „veľmi rýchleho bombardéra“, ktorý by koncepčne vychádzal z jeho predchádzajúcich štúdií. Projekt bol premenovaný na Delta 4 a na začiatok mal byť postavený bezmotorový demonštračný klzák. Najväčšiu prioritu dostala stíhacia verzia. Definičná fáza sa skončila vo februári 1944. Výsledný stroj mal krídlo so šípovitosťou 37 stupňov, pričom jeho tvar zaručoval dobré manévrovacie schopnosti a stúpavosť. Výzbroj pozostávala z dvoch 30 mm kanónov MK 103 a v podvese z ďalších dvoch MK 103, alebo jedného 75 mm BK 7.5. Dr. Lippisch veril, že sa testy bezmotorového klzáka uskutočnia v apríli 1944 a dvoma motormi Jumo 004B poháňaný prototyp mal vzlietnuť v júli. Jediná časť, ktorú sa podarilo dokončiť pred obsadením Američanmi bola stredná časť trupu Delty 4.

Dr. Wurster, jeden zo spolupracovníkov Lippischa (ktorý v roku 1939 prešiel k firme Messerschmitt), navrhol v septembri 1941 ťažký bombardér Me P.08.01. V zalomenom krídle s rozdielnou šípovitosťou boli umiestnené objemné opancierované palivové nádrže. Taktiež obsahovalo štyri motory Daimler Benz DB 615 (alebo 613, pokiaľ by 615 sprevádzali problémy pri vývoji), namontované pri odtokovej hrane krídla. Rozmerná bombovnica bola umiestnená v strede trupu, pričom v nej mohol byť prepravovaný aj konvenčný náklad. Lietadlo malo trojbodový podvozok, hlavný so zdvojenými kolesami. Kokpit a diaľkovo ovládané strelecké veže boli pretlakové. Toto superťažké lietadlo mohlo byť využité na mnoho účelov, napríklad ako diaľkový bombardér s nákladom 20 ton bômb a doletom 15 000 km, prípadne ako taktický bombardér s nosnosťou až 50 ton pri dolete 2500 km, taktiež ako prieskumné lietadlo s doletom 27 000 km alebo transportér s nosnosťou 25 ton. Špeciálne verzie mohli slúžiť ako vlečné lietadlo pre klzáky s maximálnou vzletovou hmotnosťou 100 ton, prípadne mohlo byť upravené ako nosič štyroch 88 mm protileteckých kanónov.