Vysokovýkonné nadzvukové lietadlo Horten Ho-X s deltakrídlom a vertikálnou chvostovou plochou kombinovanou s trupom bolo inšpirované prácou Dr. Busemanna, ktorá poukazovala na aerodynamické výhody šípového krídla pri vysokých rýchlostiach. Po praktickom overení na bezmotorovom klzáku Lippisch DM-1 začali Hortenovci s vývojom vlastnej stíhačky. Na úvodné testy poslúžili zmenšené modely s dĺžkou 3,4 metra a hmotnosťou 8 až 10 kg. Ďalším krokom mal byť pilotovaný bezmotorový klzák Horten Ho-XIII s hmotnosťou 400 kilogramov, ktorý bol konštruovaný v Bad Hersfelde. Bohužiaľ, 4. júna 1945 obsadili továreň postupujúce spojenecké jednotky a všetky rozostavané súčasti lietadiel spolu s cennou dokumentáciou odhodili do suterénu. V tom čase sa už začalo pracovať na motorizovanom prototype Ho-X, ktorý by poháňal prúdový motor Argus AS 10C, umiestnený v pylóne pod trupom. Sériové stroje mali byť v hmotnostnej kategórii 6 až 7 ton a mal ich poháňať výkonnejší motor He S-011, s ktorým mali byť schopné dosiahnuť rýchlosť Mach 1,4.

Keďže koncepcia s vysokou šípovitosťou a obrovskou vertikálnou chvostovou plochou sa ukázala ako nepraktická, lietadlo bolo od základu prepracované. Posledné náčrty zobrazujú pomerne konvenčné lietajúce krídlo s menším šípom a rozpätím 14 metrov. Motor sa presunul do pozície za kokpitom s postrannými vstupmi vzduchu. Výzbroj mala pozostávať z jedného 30 mm kanóna Mk 108 v nose alebo dvoch 13 mm MG 131 v krídle. S vstupom lietadla do radovej služby sa počítalo v roku 1946 pod označením Volksjäger (ľudová stíhačka – tento názov bol neskôr pridelený lietadlu Heinkel He-162).

Označenie Ho-XI niesol malý akrobatický klzák s rozpätím osem metrov. Bol postavený v Hersfelde.

Lietajúce krídlo Ho-XII malo dvojmiestny kokpit so sedadlami vedľa seba a pôvodne bolo určené pre súkromný sektor. Neskôr oň prejavilo záujem R.L.M, ktoré hľadalo nové cvičné lietadlo. Krídlo so šípovitosťou 30 stupňov malo rozpätie 10 metrov. Prvý bezmotorový klzák so vzletovou hmotnosťou 700 kg bol postavený a zalietaný v Gottingene, kde sa počas júna 1945 zničil. Pri týchto krátkych testoch bola zistená istá nestabilita pri strate rýchlosti.

Experimentálny klzák Ho-XIII bol postavený v Hersfelde v roku 1943. Jeho hlavným cieľom bolo preveriť aerodynamickú konfiguráciu deltovitej stíhačky Ho-X spolu s letovými charakteristikami pri pomalom lete a pristátí. Dvanásťmetrové krídlo so šípovitosťou 60 stupňov, pochádzajúce z lietadla Ho-IIIB, bolo po príslušných úpravách pripevnené na strednú časť trupu. Pilot sedel bez možnosti priameho výhľadu v gondole vo vnútornej spodnej časti stroja. Vstupovalo sa do nej odsunutím zadného krytu, čo značne uľahčovalo núdzové opustenie lietadla. V súlade s doterajšími skúsenosťami bola aj tentokrát použitá konštrukcia z oceľových trubiek a dreveným poťahom. Prvý let sa uskutočnil v Gottingene, aby bol stroj následne prevezený do Hornbergu k ďalším testom. Hoci klzák patril k projektu Ho-X, z bezpečnostných dôvodov dostal označenie Ho-XIII a nie Ho-X A. Paradoxne neskôr bol Ho-X preznačený na Ho-XIII B. Klzák bol po vojne zničený prepustenými ruskými vezňami.

Jediný prototyp tohto ľahkého a nenáročného športového klzáka bol postavený takmer na konci vojny. Pri jeho konštrukcii boli využité skúsenosti so stavbou typov Ho-4 a Ho-6, avšak nový stroj dostal menšiu centrálnu časť a prepracované krídlo s rozpätím 16 metrov a šípovitosťou 18 stupňov. Trup bol zhotovený z oceľových trubiek a dreveného poťahu, pričom jeho hmotnosť bola len 150 kg. Hmotnosť pilota nemala presiahnuť 80 kg. Ihneď po jeho dokončení bol naložený na nákladný Mercedes a hŕstka výrobných robotníkov sa ho pokúsila ukryť v lese pred postupujúcimi nepriateľskými vojskami. Tí ho neskôr našli a lietadlo bolo zničené bez uskutočnenia jediného letu.

V roku 1944 Ríšske velenie letectva zadalo piatim najväčším leteckým firmám požiadavku na diaľkový bombardér s doletom 11 000 km s nákladom 4000 kg užitočného zaťaženia. Ani jeden z predložených návrhov stroja označovaného ako „Amerika Bomber“ nedokázal dosiahnuť takýto dolet. Návrhy boli prepracované v druhej súťaži, avšak nič sa nezmenilo. Hortenovci neboli do súťaže prizvaní, nakoľko sa ich úsilie sústredilo hlavne na stíhacie lietadlá. Avšak počas Vianoc 1944 Reimar a Walter začali pracovať na svojom vlastnom návrhu bombardéra koncepcie lietajúceho krídla. Celkovo vytvorili 10 štúdií, každú s iným počtom a druhom existujúcich prúdových motorov (Heinkel-Hirth HeS 011, BMW 003A, Junkers Jumo 004B). Najpreferovanejší, mimoriadne progresívny návrh, počítal zo zástavbou šiestich motorov Jumo 004B vo vnútri trupu, ktorých trysky by ústili nad zadnou časťou trupu. Kvôli ušetreniu hmotnosti mal byť použitý odhadzovateľný podvozok s prídavnými štartovacími raketovými motormi, pričom lietalo by pristávalo na akejsi kĺzačke, veľmi vzdialene pripomínajúcej lyže. Trup mal byť postavený najmä z dreva, pospájaného špeciálnym lepidlom na uhlíkovej báze, podobne ako na stíhačke Horten/Gotha-229. Návrh bol prezentovaný 25. februára 1945. Do projektu mali byť zapojení aj odborníci z firiem Messerschmitt a Junkers, avšak práve ich návrhy spôsobovali najväčšie ťažkosti a najmä neustále zmenšovanie predpokladaného doletu. Prepracovaný návrh bol predložený RML s tým, že výroba by prebiehala v banských šachtách v oblasti Harz Mountains. Výsledný koncept sa však vôbec nepáčil Reimarovi Hortenovi a tak lietadlo prepracoval na verziu Ho-18B.

Horten Ho-18B mal mať trojčlennú posádku, sediacu pod kvapkovitým krytom kabíny, umiestnenej za apexom nosnej plochy. Štvorkolesový, tandemovo usporiadaný podvozok bol umiestnený na pevných pylónoch, vystupujúcich na každej strane z trupu. Okrem toho na nich boli v dvojiciach nainštalované prúdové motory HeS 011. Počas letu sa mohol podvozok zasunúť. Celková hmotnosť plne naloženého lietadla sa odhadovala na 35 ton. Pri dostupe 16 km a dolete 11 000 km mohol ostať vo vzduchu až 27 hodín. Aj keď sa nepredpokladala nutnosť defenzívnej výzbroje, Reimar navrhol umiestniť dva 30 mm kanóny MK 108 do streleckej veže tesne za kokpitom. Stavba prototypu mala začať v hangároch blízko Kaly, avšak kapitulácia Nemecka prišla ešte pred začatím prác.

Tento koncept navrhol a zostrojil Reimar Horten s presvedčením, že parabolický trup by mal mať teoreticky najväčšiu efektivitu a minimálny odpor. Na letové testy bol v roku 1938 skonštruovaný jednoduchý klzák, ktorého tvar bol odvodený od lietajúceho semena rastliny Zanonia Macrocarpia. Hoci nemal žiaden motor, pri predpokladanom letovom profile mal lietať vo veľkých výškach. Hmotnosť konštrukcie predstavovala 90 kg, pričom pilot mohol mať maximálne 80 kg. Najväčšie problémy napodiv spôsobovala stavba oblého krídla s rozpätím 12 metrov a tak sa nakoniec dokončenia dočkal jediný prototyp. Aj ten bol vyrobený z dreva, takže počas tuhej zimy sa jeho konštrukcia zdeformovala natoľko, že už nebol schopný žiadneho letu. Vtedy už toho mal dosť aj Reimar a nepoužiteľný vrak spálil.