Lockheed AF-12

Už pri vývoji stroja A-12 sa uvažovalo s jeho prestavbou na vysokovýkonný prepadový stíhač. Ten mal nahradiť nešťastný projekt North American F-108 Rapier. AF-12 bola pôvodne zamýšľaná prestavba A-12 s nainštalovaným systémom riadenia streľby spojená s radarom Hughes. Do pôvodného priestoru pre sledovacie systémy bolo pridané druhé sedadlo pre operátora zbraňových systémov. 31. mája 1961 sa za účasti inšpekčnej komisie USAF uskutočnila prezentácia makety AF-12.

Skúšky modelu v aerodynamickom tuneli odhalili problémy so smerovou stabilitou, ktoré zapríčinila modifikácia prednej časti pre objemný radar AN/ASG-18 (prvý dopplerovský radar s koherentnými impulzmi, bol navrhnutý v súčinnosti s použitím striel Hughes GAR-9/AIM-47). Na spodnej strane trupu preto pribudli pod motorovými gondolami pevné kýlové plochy. Tretia, súbežná s pozdĺžnou osou sa dala sklopiť.

Lockheed RB-12

Súbežne s vývojom AF-12 sa 14. septembra 1960 začali konštrukčné práce na bombardovacej verzii, predbežne označenej RB-12. Tieto štúdie vznikli v dôsledku vývoja malej, vysoko účinnej jardovej bojovej hlavice. V trupovej bombovnici bolo možné umiestniť štyri hypotetické 181 kg pumy s novými hlavicami alebo jednu bojovú strelu veľkosti Polaris, pričom to nijako neovplyvnilo letové výkony či zásobu paliva. Program RB-12 však nikdy nedospel k stavbe skutočného stroja, pretože predstavoval potencionálneho konkurenta pre v tom čase pripravovaný North American XB-70 Valkyrie.

Lockheed YF-12A

Napriek neúspechu RB-12, práce na AF-12 pokračovali vpred. Najväčšie problémy spôsoboval systém riadenia streľby a podporné systémy rakiet. Do tej doby ešte nikto nevypustil leteckú protivzdušnú strelu počas letu trojmachovou rýchlosťou. Rozpor nastal aj okolo spôsobu uvoľnenia strely z vnútorného zbraňového priestoru. Po dlhých diskusiách sa konštruktéri konečne zhodli na štyroch strelách, umiestnených v britoch okolo trupu. Aj keď boli tri zbraňové šachty priestranné, vošli sa do nich strely Hughes AIM-47A dosť natesno. Dvierka, ktoré ovládala hydraulika, boli rovnako ako zvyšok trupu vyrobené z titánu.

Financie uvoľnené USAF na stavbu troch lietadiel AF-12 umožnili úpravu troch strojov A-12 z pôvodnej objednávky CIA. Stavba stíhačiek (výrobných čísel 1001, 1002 a 1003) v továrni v Burbanku postupovala rýchlo vpred. Do modifikovanej prednej časti bol nainštalovaný 626 kg vážiaci radar spolu s polovodičovým digitálnym počítačom pre navigáciu, útok a samokontrolu systému, ďalej združené ovládače a displeje, pomocné zariadenia pre rakety, analógový počítač pre riadenie streľby a infračervená vyhľadávacia a sledovacia súprava. Na počudovanie bol celý systém v čase prvého letu plne funčný.

7. augusta 1963, niekoľko týždňov po premiestnení na skúšobnú základňu, vzlietol prvý AF-12 (ktorý medzitým dostal od letectva označenie YF-12A) s pilotom Jimom Easthamom na svoj prvý let. Skúšky pokračovali bez významnejších problémov a v januári bol stroj dočasne uzemnený kvôli zdokonaleniu vstupných kanálov a zástavbe novších motorov. 29. februára 1964 prezident Johnson verejne odhalil program záchytného stíhača YF-12A, pričom na naliehanie Kellyho Johnsona v strohom prejave použil označenie A-11 (keďže pri ňom sa nepočítalo s akoukoľvek antiradarovou úpravou). Pritom však nijako nespomenul existenciu prieskumných strojov A-12. Pár hodín pred prejavom preleteli dva stroje na základňu Edwards, aby potvrdili dôveryhodnosť prezidentovho tvrdenia, že z tejto základne operujú. Po urýchlenom odtiahnutí do hangáru boli také horúce, že spustili samočinné hasiace prístroje.

16. apríla bola prvýkrát uvoľnená bez aktivácie raketového motora protivzdušná strela AIM-47. Vypustenie prebehlo bezpečne, avšak strela nabrala zlý uhol. Ak by bola skutočne odpálená, preletela by kabínou. Počas roka 1965 prebiehali letové testy, pri ktorých bola dosiahnutá maximálna rýchlosť Mach 3,23 a rovnako aj odpaly zbraní. 1. mája 1965 bol prvý a tretí prototyp použitý na prekonanie niekoľkých rekordov, ktoré dovtedy patrili sovietskym strojom. Menovite šlo o triedu C skupiny III:

· výška ustáleného letu - 24 462 metrov

· rýchlosť na báze 15/25 km - 3331,51 km/h

· rýchlosť na okruhu 500 km - 2644,2 km/h

· rýchlosť na okruhu 1000 km bez nákladu a s nákladom 1000 kg a 2000 kg - 2718 km/h

Po týchto letoch obdržali Skunk Works 14. mája kontrakt v hodnote 500 000 dolárov na konštrukciu sériovej podoby F-12B s vylepšenou aerodynamikou. Letové testy YF-12A dospeli do bodu, od ktorého sa už mohli uskutočniť ostré skúšky systému riadenia streľby proti skutočným cieľom (Ryan Q-2C a Boeing QB-47). Pri jednej akcii nad Mexickým zálivom odpálil útočiaci YF-12A vo výške 22 860 metrov raketu pri rýchlosti Mach 3,2 na cieľový Boeing QB-47, letiaci vo výške 457 metrov. Strela bez bojovej hlavice zasiahla stabilizátor B-47 a zničila asi 1,2 metra jeho dĺžky. Táto akcia bola považovaná za absolútny úspech. Počas skúšok bolo odpálených sedem striel, pričom jedniný neúspech zapríčinilo zlyhanie gyroskopického systému AIM-47.

V júli 1966 však prišiel rozkaz o zastavení všetkých letov typu YF-12A. Počas nasledujúceho obdobia sa Lockheed snažil presadiť výrobu F-12B, avšak 5. januára 1968 boli všetky vývojové práce zastavené. Zrušenie programu YF-12A nasledovalo 1. februára. V tom čase bol už prvý prototyp zničený (avšak diely z neho boli využité pri stavbe stroja SR-71C). O slovo sa však prihlásila NASA, ktorá sa podieľala na úvodnej sérii aerodynamických testov pri vývoji A-12. Po negatívnom stanovisku USAF ohľadne prenájmu jedného SR-71 jej boli ponúknuté dva uskladnené stroje YF-12A. 5. júna 1969 bolo podpísané memorandum o porozumení, pričom lietadlá podstúpili trojmesačnú prestavbu, zameranú na inštaláciu najrôznejšieho meracieho prístrojového vybavenia. Prvý let po prestavbe sa uskutočnil 11. decembra. V júni 1971 bol po poruche palivového vedenia zničený stroj č. 1003. NASA potom dostala ako náhradu od USAF jeden nadbytočný SR-71A, ktorý bol následne preznačený na YF-12C. YF-12A bol oficiálne vyradený na jar 1977, avšak aj po tomto dátume ešte sporadicky lietal a posledný let pre NASA uskutočnil až 31. októbra 1979. Dnes je vystavený v leteckom múzeu na základne Wright-Patterson v Ohiu.