North American LRV

Tak ako u každého lietajúceho taniera, aj tento príbeh sa začína v prísne tajných nacistických laboratóriách v Bavorsku na konci vojny. Väčšinu z tých najpokročilejších sa vďaka rýchlejšiemu postupu podarilo získať sovietom. Netrvalo to dlho a 29. augusta 1949 sa naplno prejavila sila týchto poznatkov - zaostalá krajina sa zo dňa na deň premenila na jadrovú veľmoc. Ihneď po prvej úspešnej skúške atómovej bomby začali Sovieti vyvíjať bombardér, ktorý by bol schopný tieto nové zbrane dopraviť na územie nepriateľa. Tento vývoj udalostí nanajvýš znepokojil Ameriku. Znepokojenie nabralo na váhe, keď zajatí nemeckí inžinieri referovali o vývoji ultranekonvenčného raketového lietadla na tajnej vojenskej základni v srdci Bavorska. Na rozdiel od Messerschmittu Me-163 malo nezvyčajné diskovité krídlo, prechádzajúce plynulo do trupu. Americkí vojenskí plánovači pokladali za pravdepodobné, že Sovieti sa pokúsia pri vývoji nukleárneho bombardéra adaptovať tieto nacistické poznatky. Koniec koncov, oni robili presne to isté - technológie nacistických lietajúcich diskov boli aplikované v kanadských a neskôr amerických projektoch Silver Bug (a z neho vychádzajúce Omega, Avrocar, WS-606A a PV-704). Dokumenty odtajnené na sklonku roka 1999 odhalili ďalší, snáď najbizarnejší projekt, ktorý mal za cieľ absolútnu nukleárnu deštrukciu Sovietskeho zväzu z výšky 300 míľ!!! Na jeho realizáciu bola vybraná divízia firmy North American Aviation v Los Angeles. Projekt diskovitého stratosferického bombardéra s nukleárnym pohonom, riadený z Wright Patterson AFB, dostal oficiálne označenie LRV (Lenticular Reentry Vehicle). Pozornosti verejnosti unikol nielen kvôli svojmu statusu „top secret“, ale aj kvôli financovaniu z tzv. „čierneho rozpočtu“.

Dokumentácia opisuje štyri typy vesmírnych plavidiel. Prvé tri boli určené pre dopravu pasažierov na obežnú dráhu a vesmírne aplikácie, štvrté malo slúžiť ako orbitálny bombardér. Vehicle 1A (okrídlené) a 2A (balistické) bolo určené pre piatich členov posádky a šesťtýždňovú misiu, Vehicle 1B (okrídlené) pre dvoch ľudí a týždennú misiu. Ďalší popis sa zameria iba na diskovité Vehicle 3A, vyzbrojené atómovými raketami.

Podľa dokumentácie to malo byť vztlakové teleso diskovitého tvaru s priemerom 12,2 metra a dvoma vertikálnymi chvostovými plochami. Táto koncepcia nebola zvolená náhodne, keďže poskytovala dostatok vnútorného priestoru pri malých rozmeroch, priaznivé aerodynamické a tepelné charakteristiky pri návrate na Zem a v neposlednom rade dostatočný vztlak. Štvorčlenná posádka mala vykonávať pohotovostné lety vo výške 560 kilometrov nad zemským povrchom po dobu šiestich týždňov. Teleso bolo rozdelené do obytnej, pracovnej, zbraňovej a únikovej sekcie, pričom každá sa dala hermeticky uzavrieť. Únikovú sekciu tvorila  klinovitá oddeliteľná kapsula v prednej časti trupu, ktorá zároveň fungovala ako veliteľské centrum. Vďaka vlastným konvenčným raketovým motorom a podpore života mohla operovať nezávisle od zvyšku telesa. Zároveň v prípade núdze slúžila ako záchranný návratový modul, pričom zostupná dráha a pristátie pomocou padáku sa v mnohom podobalo postupu plánovanému pre stroj X-38.

Výzbroj mali tvoriť štyri okrídlené rakety, ktoré sa dali vypustiť priamo na cieľ alebo zaparkovať na orbitálnej dráhe. Síce to nebolo v texte jasne spomenuté, ale svojimi charakteristikami by sa dali zaradiť k typu MIRV-NW (Multiple Independent Reentery Vehicles - Nuclear Warhead), ktoré boli neskôr zakázané medzinárodnými dohodami. Aj keď nie je jasné, ako sa malo teleso dostať na obežnú dráhu, dá sa predpokladať využitie viacstupňovej rakety (napríklad Saturn 5), alebo nukleárnej rakety (Pluto), ktorú v tom čase vyvíjali USAF, Atomic Energy Commision a National Laboratories of Clarence Livermoore. Pristátiu tohto na vesmírne pomery obrovského telesa (maximálna vzletová hmotnosť 20 430 kg, z toho prázdna hmotnosť 7740 kg, užitočné zaťaženie 12 690 kg včítane 5270 kg paliva a 3660 kg zbraní) mal napomôcť veľký héliový balón. Len tak na okraj, stlačené hélium vážilo 23,15 kg. Samotný pristávací podvozok pozostával zo zaťahovateľných lyží. Ako hlavný zdroj energie bol plánovaný 7 kW atómový reaktor, umiestnený v zadnej časti trupu. Aj keď to prinášalo mnohé problémy s jeho odtienením, vždy to bola výhodnejšia možnosť v porovnaní so solárnymi článkami. Pomocný pohonný systém s pulznými raketovými motormi mal spaľovať špeciálnu zmes dusíkového tetroxidu a hydrazínu (chemikálie explodujúce pri fyzickom kontakte). Avšak takáto kombinácia raketových pohonných látok bola náchylná na samovoľný výbuch a preto sa k vývojovému tímu z Wright-Patterson AFB pridal aj Rudi Opitz, jeden z prvých pilotov lietadla Me-163.

A tu sa všetky oficiálne informácie končia. Projektová dokumentácia však zahŕňa rozsiahle záznamy údajov (najmä o tepelnom namáhaní a štrukturálnom zaťažení), ktoré v tej dobe nemohli byť získané inak, než letovými testmi vo veľkých výškach. Je dosť pravdepodobné, že zmenšený model bol testovaný v atmosfére na tajnej základni v Austrálii, ktorá po dlhý čas slúžila Američanom a Britom na špecifické testy atómových bômb a zariadení. Na druhej strane nič nenaznačuje, že by sa podarilo postaviť funkčný model, ktorý by sa dostal do vesmíru. Túto teóriu podporuje aj fakt, že projekt vznikol ešte pred prvým letom človeka do vesmírneho priestoru, čo sa viditeľne prejavilo na konštrukcii (za pozornosť stojí najmä úprava interiéru, ktorá akoby vôbec nepočítala s bezváhovým stavom (aj keď by ste sa nemali dať zmiasť tým farebným röntgenovým rezom, kde nepochybne fundovaný autor nezabudol prikresliť také lahôdky ako kancelárske stoličky)). Rovnako tepelná aj radiačná ochrana disku boli mierne povedané chabé.

PEPP AEROSHELL

Raketový disk PEPP AEROSHELL slúžil v polovici šesťdesiatych rokov v NASA na skúšky padákového systému pre hladké pristátie sond Viking na Marse. Aby bolo možné simulovať podmienky marsovskej atmosféry, musel byť použitý vo výškach nad 50 000 metrov. Preto k nemu bol pripevnený rozmerný balón a celá zostava bola vypustená pomocou priemyselného žeriavu, ironicky v púšti blízko Roswellu. Po oddelení balóna sa aktivovali raketové motory a vyniesli zostavu do potrebnej výšky, kde sa otvoril skúšaný padák. Letové testy prebiehali uprostred roka 1966. Jeden dochovaný disk je umiestnený v múzeu v oblasti White Sands Missile Range.