Avro Omega Silver Bug

Na začiatku päťdesiatych rokov začalo kanadské Ministerstvo obrany uvažovať o novom supervýkonnom lietadle, ktoré by bolo schopné prekonať sovietske radary vo veľkej výške vysokou nadzvukovou rýchlosťou. Kanadská pobočka britskej firmy A.V. Roe mu ponúkla riešenie v podobe dvoch samostatných projektov. Prvým bol projekt Omega (vo firemnom označení projekt Y), ktorého úlohou bolo zostrojiť lietadlo štartujúce kolmo nahor, ktoré by sa pri štarte zodvihlo do vertikálnej pozície. Druhým bol projekt Silver Bug (vo firemnom označení projekt Y2), ktorého stroj by dosahoval charakteristiky VTOL klasickým vzletom pomocou zdvihových motorov v horizontálnej pozícii („flat-riser“), pričom by vo veľkej miere využíval tzv. prízemný efekt GETOL (Ground Effect Takeoff and Landing), podobne ako vznášadlo. Tento efekt bol základnou aerodynamickou výhodou, kvôli ktorej lietadlo vzniklo. Kokpit disku Silver Bug bol umiestnený v jeho strede, pričom motory, palivové nádrže a elektronika zaberali priestor okolo kabíny. Keďže aj trup aj motor mali mať kruhový tvar, na manévrovanie by slúžilo vektorovanie výtokových splodín.. Vďaka charakteristikám VTOL nebol plánovaný žiaden podvozok. Prívod vzduchu k motoru pre vertikálny vzlet sa nachádzal okolo kabíny, pri lete vpred sa uzavrel a jeho funkciu prebral vstup na prednej strane centrálnej vyvýšeniny trupu. Tým že sa vzduch nasával nad diskom, vytváral nad ním vákuum a tým takmer zdvojnásoboval vztlak. V trupovej vyvýšenine sa nachádzali aj palivové nádrže, ktoré zároveň fungovali ako chladiace médium pre kokpit. Základ trupu tvorilo 60 rebrových nosníkov. Pohonná sústava nijako neuberala na bizarnosti lietadla, do vzduchu sa malo dostať pomocou špeciálneho kruhového multikomorového prúdového motora S prídavným spaľovaním mal stroj dosiahnuť rýchlosť 3680 km/h (Mach 3,48) a bez neho 2750 km/h (Mach 2,6) pri maximálnom dostupe 26 900 metrov (23 900 bez prídavného spaľovania). Do tejto výšky mal vystúpiť za 4,2 minúty s doletom 1000 km. A to v čase, kedy bol najagilnejšou vecou vo vzduchu sovietsky MiG-15, ktorý sa nedostal ani cez rýchlosť zvuku. V USA ho označovali krycím názvom Ladybird.

V projekte Omega (project Y) bolo cieľom zostrojiť lietadlo typu „tail-sitter“, štartujúce a pristávajúce vo vertikálnej pozícii. Na tento účel malo v hrbe trupu umiestnený podporný nosník s podvozkovým kolesom. Po prvotných štúdiách nasledovala stavba makety v skutočnej veľkosti. Projekt bol klasifikovaný špeciálnym stupňom utajenia (SAR), keďže šlo o najpokrokovejšie lietadlo, aké kedy bolo postavené. Malo dosiahnuť rovnakú prevádzkovú rýchlosť 3680 km/h, charakteristiky VTOL a Stealth. Je potrebné poznamenať, že žiaden existujúci lietajúci stroj nedosahuje takéto výkony a v blízkej budúcnosti sa tiež určite neobjaví. Aj tento disk mal využívať radiálny motor, tlačiaci výfukové splodiny cez sériu malých trysiek po oboch stranách trupu, čo pomáhalo usmerňovať prúd spalín a zároveň výrazne znižovalo infračervený odraz lietadla. Diskovitý tvar s minimálnym trupom nezanedbateľne znižoval radarový odraz, výraznejší bol len z prednej polosféry. Verne Morse, hlavný firemný fotograf, dostal iba jednu príležitosť zvečniť toto lietadlo ešte v čase, keď sa robili posledné úpravy na makete. „V tom čase sa povrávala hlúpa historka, že v našej továrni sa stavia lietajúci tanier“, povedal, „a každý sa jej smial. Potom si ma jedného dňa zavolala ochranka a povedali mi aby som si zbalil fotoaparát, pretože skutočne staviame lietajúci tanier. Najprv som si myslel, že je to vtip. Avšak keď som prešiel dvojitými dverami projektu Omega v stráženej časti továrne a uvidel ten trblietajúci kovový disk, stratil som reč. Na niečo také som nebol pripravený.“

Projekty Silver Bug aj Omega sa nechtiac zaplietli do práve rozpútanej UFOmánie a tak sa ich viac či menej vydarené domnelé podoby ocitli na stránkach mnohých časopisov (netreba zabúdať, že obidva projekty mali stále status Top Secret).

Avro VZ-9 Avrocar

Medzičasom sa o kanadské lietajúce taniere začali zaujímať Američania a po príslušných dohodách vyslali svojich zástupcov na polooficiálnu návštevu do Maltonu. Keďže Avro Canada minula na projekt už 400 000 dolárov a ďalšie peniaze boli v nedohľadne, vítali Američanov s otvorenou náručou. Pri tak zložitom lietadle bolo veľmi obtiažne ihneď začať stavať funkčný model. Preto bolo rozhodnuté postaviť malý jednoduchý disk, na ktorom by sa mohli pri prijateľných nákladoch vyskúšať mnohé nevyhnutné technológie. Jeho konštrukcia bola zverená vývojovému tímu Avro Canada pod vedením Johna Frosta, situovanému v malej továrni v Maltone, blízko Toronta. Práve John Frost navrhol všetky lietajúce disky firmy Avro, pričom nepochybne ho k tomu inšpiroval výskum v nacistickom Nemecku. Stupeň utajenia bol taký vysoký, že ak potreboval nejaký konštruktér nový nástroj alebo súčiastku, nesmel opustiť továreň, ale namiesto toho nakreslil na papier to čo potrebuje a vhodil to do špeciálneho vaku. Stavbu Avrocaru podporila aj US Army kontraktom na dva milióny dolárov, keďže v ňom videla perspektívnu alternatívu k svojim ľahkým lietadlám a vrtuľníkom. Svojim dielom prispelo aj USAF. Pohon disku mali obstarávať tri prúdové motory (pôvodne iba jeden) typu Continental J-69, ktoré nasávali vzduch cez rozmerné dúchadlo so 124 lopatkami v strede disku a tlačili ho von cez sústavu postranných trysiek. Každý motor mal samostatnú palivovú nádrž a olejový systém. Pilot sedel v malo oválnom kokpite vpredu vľavo s krytom z plexiskla. Pravý bol rezervovaný pre druhého člena posádky. Zadný priestor ostal nevyužitý s predpokladom, že sa v ňom bude umiestňovať náklad. Prvý z dvoch prototypov vyroloval z továrne v máji 1959. Aj keď Avrocar vyzeral zaujímavo, jeho výkony neboli nijako oslňujúce. Jeden zo skúšobných pilotov ho nazval „najvýkonnejšou kosačkou trávy na svete“. A mal na to dobrý dôvod. Väčšinu času sa pohyboval iba pri zemi a trojica jeho výkonných motorov dokázala zo zeme vytrhnúť aj menšie kroviny. Z rovnakej príčiny museli všetci ľudia naokolo nosiť ochranné prilby. Avrocar bol síce koncipovaný ako experimentálny stroj, ale v prípade úspechu sa uvažovalo aj o jeho vojenskom použití.

Ani vývoj plochého multikomorového motora sa nezaobišiel bez problémov. Jediný funkčný exemplár sa pri spustení ohrial natoľko, že roztopil oceľové nosníky lietadla a jeho prudké natriasanie malo tendenciu trhať nity.