Pescara Coaxial Rotorwing

Veľmi zaujímavý návrh, ktorý predbehol o niekoľko desaťročí svoju dobu, vymyslel španielsky konštruktér Marquis Raul Pateras Pescara. V júni 1922 navrhol lietadlo s dvoma koaxiálnymi rotormi nad a pod trupom, ktoré sa mohli po vzlete zastaviť a slúžili ako krídla. Ťah pre dopredný let bol zabezpečený tlačnou vrtuľou na konci trupu. Pod ním sa nachádzal mohutný vozíkový trojbodový podvozok. Pescarovi sa podarilo postaviť zmenšený model, ale k stavbe skutočného stroja sa nedostal. Aj tak je veľmi nepravdepodobné, že by sa mu podarilo vyriešiť všetky potenciálne problémy (gyroskopický efekt, hmotnosť, riadenie....).

Žučenko Aerostatoplan

Ďalšie nezvyčajné lietadlo pochádza od ruského konštruktéra Nikolaja I. Žučenka, ktorý po boľševickej revolúcii emigroval do Juhoslávie. Predmetom jeho záujmu bol stroj typu STOL s preklopným krídlom, na koncoch ktorého sa mali nachádzať trojlisté vrtule/rotory. Tento návrh predložil v roku 1937 juhoslávskemu letectvu, ktoré sa ho rozhodlo finančne podporiť. Následne bol postavený jednomiestny prototyp celodrevenej konštrukcie s pláteným poťahom, ktorý mal vysoko posadený trojbodový podvozok. Lichobežníkové krídlo s približným rozpätím 6,7 metra sa dalo otáčať na dutom nosníku, cez ktorý boli vedené aj náhony k vrtuliam. Tým však chýbalo cyklické ovládanie, takže stroj nemohol byť riaditeľný vo všetkých troch osiach. Našťastie sa nikdy nedostalo do vzduchu, k čomu iste prispel aj slabý motor Walter Mikron s výkonom len 37 kW, umiestnený v trupe pred kokpitom. Úvodné testy sa začali v roku 1939, ale 2WW zabránila ďalšiemu vývoju.

Saab J-35 Draken VTOL

Švédsky SAAB a britský Hawker sa v roku 1957 zaoberali modifikáciou lietadla Draken horizontálnou inštaláciou dvanástich zdvihových motorov Rolls- Royce RB.108. Tie sa mali pri zvislom vzlete vyklopiť v dvoch šesticiach na pomocných dvierkach a po dosiahnutí potrebnej výšky opäť zasunúť do trupu. Dopredný pohon bol zverený dvom motorom Bristol Orpheus.

Canadair CL-84

Lietadlo CL-84 s preklopným krídlom vzniklo na popud kanadského letectva ako stroj, určený výhradne na experimentálne účely. Jeho nosné plochy s rozpätím 10,56 metra sa mohli úplne otočiť okolo priečnej osi tak, že preklápací rozsah vrtúľ/rotorov siahal od +2 do +120 stupňov. Odhliadnuc od pomerne veľkých vrtúľ s priemerom 4,3 metra vyzeral typ CL-84 ako bežný hornoplošník s malým rozpätím krídel. Najnezvyčajnejším znakom boli dve malé protibežné vrtule na konci trupu, ktoré sa otáčali v horizontálnej rovine. Tieto vrtule zabezpečovali riadenie stroja okolo priečnej osi a stabilizáciu letu pri visení a vo fáze prechodu do horizontálneho letu. Pohon zabezpečovali dva turbohriadeľové motory Avco-Lycoming T53 s výkonom po 1118 kW. Prvý prototyp uskutočnil svoj úvodný let v máji 1965, avšak v septembri 1967 bol zničený. Nasledovali tri v podstate rovnaké modely CL-84-1 so silnejším pohonom a zdokonaleným riadením letu, ktoré uskutočnili rozsiahly testovací program v rokoch 1965 až 1974. Tieto stroje potvrdili sľubný koncept modelu CL-84. Plánovanie sériových lietadiel s výkonnejšími motormi pre nákladnú a osobnú prepravu sa postupne prerušilo. Program bol zastavený v roku 1974.

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa vo vývoji lietajúcich diskov s charakteristikami VTOL činila aj kanadská pobočka britskej firmy Avro Canada.

Fokker/Republic D.24 Alliance

Toto zaujímavé lietadlo vzniklo za spolupráce firiem Fokker a Republic. Obidva spoločnosti sa rozhodli vyvinúť ťažké dvojmotorové lietadlo typu VTOL s variabilnou geometriou krídel a tak sa dohodli na spoločnom postupe. Niektoré časti (krídla, motory s vektorovaním ťahu) sa mali vyvíjať spoločne a iné (kokpit, chvostové plochy) si už každá firma prispôsobila podľa svojich potrieb. Fokker predložil svoj návrh do súťaže NATO NMBR.3 a Republic do súťaže TFX. Ani jeden z nich však neuspel.

IML Group ADDAX

V roku 1982 začala novozélandská spoločnosť IML Group pracovať na novom stíhacom bombardovacom lietadle, ktoré by bolo schopné nahradiť austrálske stroje Mirage a domáce Skyhawky. Pôvodne to mal byť netradične vyzerajúci stroj so štíhlym vystupujúcim kokpitom, priamym krídlom, dodatočnými palivovými nádržami na jeho koncoch poháňané buď jedným turbovrtuľovým, alebo dvoma menšími prúdovými motormi vo vrchnej časti trupu. Tento koncept však nedokázal splniť všetky požiadavky a preto sa konštruktéri vrátili späť k rysovacím stolom.

Výsledkom bolo dvojmotorové celokompozitové lietadlo s charakteristikami STOL, ktoré dostalo označenie ADDAX (akýsi vzácny druh kopytníka). Kvôli veľkému čelnému odporu dvoch vektorovateľných motorov triedy Rolls Royce Spey alebo TF34 nedokázalo prekonať rýchlosť zvuku. V konštrukcii boli použité niektoré veľmi progresívne prvky ako aerodynamická manévrovacia plocha medzi vertikálnymi chvostovými plochami či systém USB (Upper-Surface Blowing) nad klapkami. Celkové rozpätie činilo 13,5 metra, dĺžka 14,2 metra a výška 3,74 metra. Kým prázdny stroj mal podľa prepočtov vážiť len 6441 kg, maximálna vzletová hmotnosť mohla dosiahnuť až 20 956 kg! V závislosti od použitých motorov sa dalo vzlietnuť a pristáť na ploche s dĺžkou len 15 metrov a vyvinúť maximálnu rýchlosť do 1191 km v optimálnej výške. Taktický dosah s plným nákladom zbraní pri letovom profile lo-lo-lo dosahoval úctyhodných 772 kilometrov. Výzbroj pozostávala buď zo štyroch 30 mm kanónov Oerlikon KCA alebo dvoch 20 mm M61A1. Tie dopĺňala interná bombovnica s až desiatimi závesníkmi pre 454 kg pumy. Spolu s externými pylónmi malo byť možné na lietadlo navešať až 5896 kg výzbroje.

Koncept bol neskôr rozpracovaný do ešte progresívnejšieho nadzvukového lietadla ADDAX-S s charakteristikami STOL, ktoré bolo určené pre boj proti vzdušným cieľom. Hoci obidva návrhy vzbudili veľkú pozornosť, peniaze na vývoj a konštrukciu prototypu sa nepodarilo zabezpečiť.

Shaanxi Y-8 STOL

Aj v Číne prebiehajú experimenty s lietadlami typu STOL, avšak kvôli nedostatku predchádzajúcich skúseností a nie príliš efektívnemu leteckému priemyslu len vo forme zmenšených modelov. Tento bol odvodený od transportného lietadla Shaanxi Y-8, čo je vlastne v licencii vyrábaný Antonov An-12. Model dostal nové krídlo posunuté vzad a menšie pomocné krídlo v prednej časti za kokpitom. Zvolená konfigurácia mala napomôcť dosiahnuť krátky vzlet a pristátie.