Sack AS-5 AS-6

V roku 1939 na národnej výstave leteckých modelov v Nemecku predstavil Arthur Sack svoj prvý model lietadla s kruhovým krídlom o ktorom vždy sníval - Sack AS-1. Vypúšťalo sa odhodením z ruky, avšak malo chabé letové možnosti. Ernest Udet, vtedajší nemecký minister pre letectvo poveril Sacka pokračovaním v započatom výskume, ktorý mal vyústiť do lietadla s charakteristikami STOL (ako sa už presvedčili Američania na lietadle Vought V-173). Na poslednom bezpilotnom modeli AS-5 vyskúšal už všetky potrebné technológie na stavbu prvého pilotovaného lietadla Sack AS-6.

To bolo postavené v továrni Mitteldeutsche Motorwerke, odkiaľ ho previezli začiatkom roka 1944 na Flugplatz-Werkstatt, oblasti pričlenenej k leteckej základni Brandis. Kokpit, sedadlo a pristávací podvozok pochádzal zo zastaralého Messerschmittu Bf-109B a motor Argus As-10C-3 z Messerschmittu Bf-108. Rolovacie skúšky prebiehali od februára 1944 a neskôr ich doplnilo aj päť skúšobných štartov a pristátí. Počas nich sa zistilo, že riadiace systémy boli nevyhovujúco umiestnené až na konci trupu a nepracovali správne. Taktiež sa zlomilo pravé podvozkové koleso. Ako reakcia na tieto nedostatky dostalo lietadlo nový podvozok, ktorý sa prekláňal do strán o 20 cm a bol doplnený brzdami z Junkersu Ju-88 a 70 kg balančným závažím. Pri treťom lete, 16. Apríla 1944 prekonalo lietadlo vzdialenosť 500 metrov a pri štvrtom už lietalo bez problémov. Skúšobní piloti sa však vyslovili za výkonnejší motor a prepracovanejšiu aerodynamiku a tak sa Arthur Sack vrátil späť za rysovací stôl. Počas leta 1944 sa pri skúškach zlomil aj modifikovaný podvozok a poškodil lietadlo. Jeho skaza sa dovŕšila pri útočnom nálete bombardérov počas zimy 1944. Nikdy sa mu nepodarilo dosiahnuť charakteristiky STOL.

Focke-Achgelis Fa 269

Štúdie preklopnej stíhačky typu VTOL začali vo firme Focke už v roku 1938. O dva roky neskôr získali aj oficiálny kontrakt na vývoj a výrobu prototypu. Hlavným rozpoznávacím znakom lietadla boli dve tlačné vrtule s priemerom 4 metre, ktoré sa mohli naklopiť smerom nadol o 85 stupňov. Pôvodne mali pohon obstarávať dva motory DB 601 alebo 605, umiestnené v krídlach, ale nakoniec bola zvolená koncepcia s jedným vzduchom chladeným motorom BMW 132 K v trupe. Predpokladalo sa, že stroj bude schopný ustáleného letu aj pri uhle nábehu 13 stupňov. Spojenecký nálet v júli 1942 zničil maketu aj projektovú dokumentáciu a tak bol vývoj zastavený.

Focke Rochen

O tomto nezvyčajnom projekte, vytvorenom v roku 1944, sa zverejnilo iba veľmi málo informácií. Samotné lietadlo malo elipsovité krídlo s dutou strednou časťou, kde boli umiestnené dve protismerne sa točiace vrtule. Pri nízkej rýchlosti a visení sa na spodnej časti trupu otvorili žalúzie a ťah protichodných dúchadiel umožnil lietadlu zvislo štartovať aj pristáť. Žalúzie súčasne slúžili aj na vektorovanie ťahu, a pri výpadku motora sa mohli úplne uzavrieť, aby mohlo lietadlo kĺzavým letom núdzovo pristáť. Dopredný let zabezpečovali dve trysky zapustené v trupe, ktorými sa ovládalo zatáčanie a klonenie. Hlavným motorom, ktorý poháňal vnútorné dúchadlo, sa mal stať tzv. Turbo-shaft (turbohriadeľový motor), navrhnutý profesorom Henrichom Focke. V súčasnosti tento typ poháňa takmer všetky vrtuľníky na svete. Podvozok bol veľmi jednoduchý zadného typu s dvoma hlavnými nohami a zadným pomocným kolieskom. Pilot sedel v presklennej kabíne, predsadenej v prednej časti trupu.

Hoci si Henrich Focke podal žiadosť o patent už v roku 1944, bol mu udelený až o 13 rokov neskôr. Zmenšený drevený model, pravdepodobne v mierke 1:10, bol postavený a testovaný v aerodynamickom tuneli v Bremene v polovici päťdesiatych rokov.

UFO

Počas druhej svetovej vojny sa nacistické Nemecko muselo čoraz častejšie vysporiadavať so zničenými vzletovými a pristávacími dráhami. To viedlo k vzniku mnohých bizarných projektov, ktoré vytvorili jednu z najväčších fám dvadsiateho storočia – lietajúce taniere.

Focke-Wulf Triebfügel

Toto mimoriadne radikálne pojaté lietadlo s rotorovým krídlom a náporovým pohonom navrhol Ing. Dipl. Heinz von Halem v septembri 1944. Lietadlo pristávajúce na chvoste s charakteristikami VTOL používalo na svoj zdvih tri rotorové krídla, ktoré obiehali trup približne v jednej tretine jeho dĺžky. Na ich koncoch boli umiestnené náporové motory Lorin, ktoré pri štarte na ich operačnú rýchlosť 300 km/h urýchľovali raketové motory Walter, umiestnené vnútri každého ramjetu. Tieto motory vyvinul v roku 1941 Otto Pabst von Focke Wulf Gas Dynamic Department v Bad Eilsene. Ich dĺžka sa rovnala iba 2,5 násobku priemeru, takže boli použiteľné aj na rotoroch. Testy v aerodynamických tuneloch potvrdili ich potenciál dosiahnuť rýchlosť Mach 0.9, pričom ich veľkou výhodou bolo to, že mohli spaľovať aj nekvalitné „nestrategické“ palivo, ako napríklad uhoľný prach. Vertikálne státie podporoval päťbodový zasúvací podvozok, ktorý pozostával zo štyroch pomocných kolies na koncoch chvostových plôch a jednej centrálne umiestnenej pneumatiky, ktorá sa zasúvala do zadnej časti trupu. Pilot sedel v prednej presklennej kabíne, pod ktorou sa nachádzala výzbroj pozostávajúca z dvoch 30 mm MK a dvoch 20 mm MG kanónov. Štart a najmä pristátie by boli pre pilota mimoriadne náročné. Pri takejto konštrukcii by musel pristávať „cez plece“ pozerajúc sa cez rotujúce krídla a prúd palivových splodín. Na podobné problémy narazili aj nepriamo odvodené lietadlá Convair XFY-1 a najmä podobne konštruované Lockheed XFV-1.

Heinkel Wespe

Heinkel Wespe (osa) bol navrhnutý ku koncu roka 1944 v stredisku Vienna Heinkel ako obranná stíhačka s charakteristikami VTOL. Mala slúžiť na obranu bodových cieľov, podobne ako Bachem Ba 349 „Natter“. Vzlet zabezpečovalo zabudované dúchadlo so šesťlistým rotorom, ktorý poháňal turbovrtuľový motor He S021 s výkonom 2000 konských síl + 750 kp ťahu. Z trupu vychádzali malé pomocné plochy, ktoré boli ukončené zalomenými krídlami. Zaťahovací trojbodový podvozok bol umiestnený na koncoch chvostových plôch. Pilot sedel v klasickej pozícii v kokpite, pod ktorým mali byť namontované dva 30 mm kanóny MK 108. Projekt sa nedostal do prototypovej fázy nielen kvôli ukončeniu vojny, ale aj vďaka vývoju zdokonalenej verzie Lerche II.

Heinkel Lerche II

Inžinier Reiniger začal vývojové práce na modifikovanom lietadle Lerche II 25. februára 1945 a dokončil ich 8. mája 1945. Pomocné krídla sa zmenili na štyri nosné trojuholníkové plochy, dúchadlo pozostávalo z dvoch protichodne sa točiacich vrtúľ, poháňaných motormi Daimler Benz DB 605D. Pilot sedel v priehľadnom kryte kokpitu na vrchu trupu. Koniec vojny však znamenal dočasné zastavenie vývoja. Táto koncepcia sa prakticky realizovala na lietadlách Snecma Coléoptére a Convair Model 49 AAFSS.

In cooperation with www.vstol.org