Doak VZ-4DA

Model VZ-4DA, postavený na základe objednávky US Army, mal experimentálne overiť použitie opláštenej vrtule pre zvislé vzlety a pristátia. Obe vrtule, umiestnené v prstencových dýzach na koncoch nosných plôch s rozpätím 7,77 metra sa mohli preklápať o 90 stupňov medzi zvislou a vodorovnou rovinou. Každá prstencová dýza obsahovala 14 sklolaminátových vodiacich lopatiek, vrtuľu s ôsmimi nehrdzavejúcimi oceľovými listami a deväť statorových rozvádzacích listov, umiestnených za vrtuľou. Obe vrtule poháňal turbohriadeľový motor Avco-Lycoming YT53 s výkonom 626 kW, ktorý sa nachádzal v trupe za pilotnou kabínou. Výfukové plyny sa potrubím dostávali až do zadnej časti trupu, kde sa prúd výfukových plynov mohol presmerovať pomocou vodorovných aj zvislých klapiek a kolektorov z nehrdzavejúcej ocele. Tieto klapky slúžili na riadenie pri visení a pri fáze prechodu do horizontálneho letu. Maximálna vzletová hmotnosť sa pohybovala na úrovni 1452 kg. Lietadlo dosahovalo rýchlosť približne 370 km/h. Prvý let sa uskutočnil vo februári 1958.

Ryan VZ-3RY

Pod systémovým vedením Office of Naval Research vyvinula spoločnosť Ryan pre US Army lietadlo typu V/STOL Model 76 Vertiplane, ktoré dostalo pridelené nové označenie VZ-3RY. Bol to hornoplošník s veľkými koncovými doskami na nosných plochách s rozpätím 7,14 metra. Bol vybavený trojbodovým vystuženým podvozkom s veľkou svetlosťou, otvoreným pilotným kokpitom, veľkými dvojitými klapkami, ktoré bolo možné vysunúť ďaleko za veľké vrtule a pod ne, spojlerom namiesto krídeliek, chvostovými plochami v tvare T s prestaviteľnými výškovými kormidlami. Ďalej bol vybavený dýzou s kardanovým závesom, umiestnenou na konci trupu, ktorá usmernením prúdu výfukovými plynovodmi zabezpečovala riadenie pri visení a pri fáze prechodu do horizontálneho letu. Pohonnú jednotku tvoril jeden turbohriadeľový motor Avco-Lycoming T53-L-1 s výkonom 746 kW, ktorý dokázal zdvihnúť 1180 kg ťažké lietadlo do vzduchu. Prvý let sa uskutočnil počas decembra 1958. V rámci rozsiahlych skúšok dokázal model VZ-3RY, že je schopný takmer zvislého vzletu s rýchlosťou 40 km/h, visenia nad terénom s nulovou rýchlosťou a prechodu do horizontálneho letu.

Bell D-188A

Na základe skúšok experimentálneho lietadla ATV, vytvorila firma Bell niekoľko alternatívnych štúdií stíhacieho lietadla strednej hmotnostnej kategórie so schopnosťou vertikálneho štartu a pristátia. Zvažovali sa rôzne konfigurácie od zdvihových motorov cez prídavné trysky až po dúchadlá. Nakoniec bol zvolený koncept s ôsmimi motormi a táto konfigurácia dostala názov Bell D188A. Objednané boli dva experimentálne prototypy s rezervovaným označením YF-109.

USAF spolu s US Navy požadovali lietadlo s charakteristikami VTOL, ktoré by dosahovalo rýchlosť Mach 2+. Pohon malo zabezpečovať osem motorov General Electric J85-G. Dva, umiestnené zvisle do trupu za kabínou, mali pomáhať nadnášať stroj pri zvislom vzlete a neboli vybavené komorou prídavného spaľovania. Ďalšie štyri, spojené do dvoch párov, boli nainštalované v gondolách na koncoch krídla a mohli sa otáčať v rozmedzí 110 stupňov, vďaka čomu malo byť lietadlo schopné aj letu vzad. Posledné dva, umiestnené v zadnej časti trupu vedľa seba vo vodorovnej polohe boli vybavené deflektormi, ktoré pri vzlete ohýbali prúd spalín smerom nadol.

Trup bol dlhý 18,9 metra pri rozpätí krídel 7,3 metra. Predpokladalo sa, že takto omotorované lietadlo dosiahne rýchlosť Mach 2,3 vo výške 18 300 metrov a dolet 3680 kilometrov. Maximálna vzletová hmotnosť bola vypočítaná na 12 198 kg. Výzbroj prípadných sériových strojov mala pozostávať zo štyroch 20 mm kanónov, 108 sedemmilimetrových rakiet a 2050 kilogramov bômb. Kvôli zjavnej komplikovanosti koncepcie sa lietadlo nedostalo ďalej, než do štádia makety v skutočnej veľkosti.

Verzia pre US Navy mala byť označená Bell F3L.

Sikorsky S-72 RSRA

Zaujímavým nápadom ako spojiť vzletové a pristávacie charakteristiky vrtuľníka s vysokou cestovnou rýchlosťou prúdových lietadiel je projekt tzv. „krížového krídla“ (X wing). Základ tvorí tuhý štvorlistový rotor, ktorý sa pri vzlete a pristátí otáča a po prechode do vodorovného letu sa zastaví a tvorí pevnú nosnú plochu. Pri realizácii sa musí použiť špeciálny rotor so symetrickým profilom. Objednávku na takúto konštrukciu a letové skúšky lietadla s krížovým krídlom získala v 70. rokoch spoločnosť Sikorsky, ktorá mala s vývojom rotorových lietadiel dlhoročné skúsenosti. Prvý stroj S-72, ktorý vznikol pri skúšobnom programe RSRA (Rotor System Research Aircraft), vzlietol z továrenského letiska 12. októbra 1976 v klasickom vrtuľníkovom usporiadaní. Onedlho bol však nosný rotor zvesený a na stroj bolo inštalované krídlo s rozpätím 13,75 m a dvojica prúdových motorov GE TF-34. Stabilitu pri vzlete zabezpečoval päťlistový vyrovnávací rotor. Prvý kus bol prepravený na základňu Edwards 11. februára 1979. Po mnohých modifikáciách a skúškach bol program v januári 1988 zastavený.

Lockheed S-3 V/STOL

V máji 1984 vznikla vo firme Lockheed na návrh US Navy štúdia na úpravu palubného prieskumného lietadla S-3 Viking na verziu s kolmým štartom a pristátím. Na spevnenej nosnej skrini krídla sa uvažovalo s inštaláciou dvojice motorov Rolls-Royce Pegasus. Do programu sa aktívne zapojila aj firma Dornier, avšak praktická realizácia padla za obeť perspektívnejšiemu programu V-22 Osprey.

McDonnell Douglas Model 279

Aj v Amerike sa začali zaoberať nahradením strojov AV-8B Harrier II. V tomto smere sa činil najmä ich licenčný výrobca - firma McDonnell Douglas. Ich prvým návrhom v novovytvorenom programe ADAC/V sa stal projekt MDD Model 279. Pohon bol zverený opäť motorom Pegasus a tak mohla byť vzletová hmotnosť zvýšená až na 16 740 kg. Lietadlo malo byť dlhé 17 metrov s rozpätím 11,20 metra.