Société Charles Marchetti Mi-600

Tento návrh stíhacieho lietadla, ktorý spadá do kategórie strojov so zastaviteľným rotorom, vznikol v konštrukčnej kancelárii Charlesa Marchettiho. Vo vrchnej časti trupu mal trojramenný rotor, alebo skôr tri plnohodnotné rotujúce krídla s krídelkami na nábežnej aj odtokovej hrane. Po dosiahnutí potrebnej doprednej rýchlosti sa jedno krídlo zastavilo v paralelnom smere k trupu a zvyšné dva slúžili ako nosná plocha. Pohon mal zabezpečovať jeden prúdový motor SNECMA 45F Mars. Predpokladalo sa dosiahnutie rýchlosti 400 km/h pri točiacom sa rotore a 850 km pri zastavenom. To všekto pri dolete 600 kilometrov. Dvojčlenná posádka sedela v pretlakovom kokpite.

Breguet Br 1110 Apterion

Koncept Br 1110, určený na priamu podporu pozemných vojsk, bol vytvorený v roku 1956. Pohonný systém sa skladal, podobne ako na lietadle Br 1010, z jedného motora Bristol BE 52 (neskôr BE 53) s tromi tryskami, pričom zadná mala obracač ťahu typu SNECMA. Predné trysky ústili pomerne dlhými kanálmi až za krídlo. To bolo spolu so zadnou časťou trupu a plávajúcou chvostovou plochou prevzaté z typu Br 1001 Taon. Pristávací podvozok pozostával z hlavnej a chvostovej lyže a bol dimenzovaný aj na tvrdé núdzové pristátie. Pri plnom zaťažení bola potrebná štartovacia dráha s dĺžkou 53 až 70 metrov, ale ak sa zredukoval objem paliva a užitočného zaťaženia na 56 %, bolo možné odštartovať aj vertikálne.

Štúdie pokračovali aj počas roka 1957 a v tomto období boli vytvorené štyri zozdielne koncepty s označením Br 1110 A až D, pričom ako perspektívny bol označený iba model A. Lietadlo bolo poháňané jedným motorom BE 53 so štyroma postrannými tryskami a tvarom sa veľmi približovalo k britskému Harrieru. Šípové krídlo s plochou 19,5 m² malo rozpätie 7,83 metra. Trup bol dlhý 15 a vysoký 4,5 metra. Predpokladalo sa dosiahnutie rýchlosti Mach 0,9 pri dolete 2800 kilometrov. Z lietadla bola vyvinutá verzia Br 1115 s jedným motorom Bristol BS 100/3, ktorá sa zúčastnila súťaže NATO NBMR.3. Podľa firmy Breguet by bolo možné zostaviť prvú operačnú jednotku počas piatich rokov, to znamená necelé tri roky po prvom vzlete! Výzbroj mali tvoriť dva 30 mm kanóny a rakety.

Ďalšia konfigurácia Br 1110, tentokrát s deltakrídlom, využívala na riadenie výšky pri visení deflektory v tryskách. Okrem dvoch hlavných pohonných jednotiek RB.153 boli v lietadle aj tri zdvihové motory RB.162. Aj tu boli z dôvodu nižšej hmotnosti v porovnaní s podvozkom použité pristávacie lyže. Toto lietadlo bolo primárne určené na nesenie jednej jadrovej bomby. Krídlo s rozpätím 8 metrov a plochou 29,8 m² malo mať plne mechanizovanú nábežnú aj odtokovú hranu.

Breguet Br 1111 Delta

Nasledujúcim vývojovým stupňom bol stroj vyššej kategórie Br.1111, ktorý vznikol v roku 1960 Mala to byť stíhačka s rýchlosťou Mach 2, poháňaná hlavným motorom RB.168 alebo Pratt and Whitney TF10 a štyroma zdvihovými motormi Rolls Royce RB.162. Tie boli netradične umiestnené horizontálne a cez regulovateľné nasávacie otvory v hornej časti trupu tlačili výtokové splodiny do trysiek pod ním smerom nadol. Trup bol dlhý 19,15 metra pri celkovom rozpätí krídla 8,9 metra. Prázdna hmotnosť lietadla sa pohybovala na úrovni 5910 kg a maximálna vzletová na 9800 kilogramov.

Aj typ Br 1116 bol prihlásený do súťaže NATO NBMR.3. Bol odvodený z návrhu Br 1100, ale narozdiel od neho mal deltakrídlo s rozpätím 8,15 metra. Maximálna vzletová hmotnosť sa zvýšila na 11 450 kilogramov.

Morane – Sauliner MS 1001 Statodyne

Tetno koncept vznikol v januári 1955. Mal tri krídla, usporiadané do trojuholníka, pričom vrchné pri lete slúžilo ako vertikálna chvostová plocha. Neskôr bol prepracovaný a dostal dve elipsovité krídla a dve menšie chvostové plochy nad a pod trupom. Pilot pri zvislom štarte a pristátí stál a počas letu ležal v ihlanovitom pretlakovom kokpite (musela to byť dosť krkolomná pozícia). Okolo neho sa nachádzal kruhový vstup vzduchu k dvom netradične usporiadaným motorom Orpheus. V snahe o ich inštaláciu bez zbytočného zväčšovania priemeru trupu boli umiestnené oproti sebe. Horný motor tlačil výtokové splodiny proti smeru letu do dvoch trysiek, ktoré ich otáčali o 180 stupňov a ústili po stranách vrchnej časti trupu. Spodný motor s prídavným spaľovaním mal klasickú trysku. Trup mal mať dĺžku 10,8 metra pri rozpätí krídel 4,6 metra Predpokladalo sa dosiahnutie maximálnej rýchlosti Mach 1,7 a maximálnej vzletovej hmotnosti 3400 kg.

Roland Payen Pa-59 Aldébaran

Ďalší zaujímavý projekt pochádza od francúzskeho konštruktéra Rolanda Payena. Ten navrhol lietadlo štartujúce z chvosta, ktoré mohlo s pomocou trojbodového lyžového podvozku pristávať klasickým spôsobom. Pri štarte mali byť prúdové motory doplnené pomocnou odhadzovateľnou raketou. Trup integrovaný s krídlom mal mať dĺžku 6,2 metra a šírku 5,2 metra. Lietadlo bolo určené pre rýchlosť Mach 1 a extrémne malá bola jeho prázdna hmontosť na úrovni 880 kg, ako aj maximálna vzletová v režime VTOL iba 1360 kg. Tieto údaje vzbudzujú pochybnosti o tom, či by bolo vôbec reálne takýto projekt uskutočniť s technológiami polovice päťdesiatych rokov.

Société Bertin concepts

K plejáde francúzskych stíhacích lietadiel typu VTOL prispela aj konštrukčná kancelária Bertin. Tá v roku 1959 navrhla niekoľko konceptov rozdielnych konfigurácií aj určenia. Ani jeden z nich sa nedočkal realizácie.

In cooperation with www.vstol.org