Sänger Silverbird

V júni 1935 a februári 1936 publikoval Dr. Eugen Sänger v rakúskych novinách Flug články o raketovo poháňaných lietadlách. To viedlo Nemecké vrchné veliteľstvo k návrhu, aby vybudoval v oblasti Trauen tajný výskumný komplex a skonštruoval svoje orbitálne pilotované lietadlo „Silverbird“. Dr. Sanger na ňom pracoval dlhý čas, pričom začal vyvíjať aj raketové motory na tekuté palivo. V období rokov 1930 až 1935 zdokonaľoval pomocou nespočetných statických testov regeneratívne chladený raketový motor, ochladzovaný vlastným palivom, ktoré cirkulovalo okolo spaľovacej komory. Tento motor dokázal urýchliť výtokové splodiny v tryske na rýchlosť 3048 m/s. (v porovnaní s V-2 - 2000 m/s). Dr. Sänger začal spolu so svojim tímom pracovať v Trauene na projekte Silverbird v roku 1939, pričom ten bol zahrnutý pod program Amerika Bomber. Tam sa zoznámil s matematičkou Irene Bredtovou, ktorá sa neskôr stala jeho ženou.

Sänger Amerika Bomber (alebo Orbital Bomber, Antipodal Bomber, Atmosphere Skipper) bol konštruovaný ako nadzvukový stratosferický bombardér. Trup bol plochý, čo pomáhalo vytvárať dodatočný vztlak, krídla boli krátke a mali klinovitý tvar. Rozmernú horizontálnu chvostovú plochu, umiestnenú na konci zúženého trupu, dopĺňali z každej strany dve smerovky. Palivo sa nachádzalo v dvoch objemných valcovitých nádržiach na každej strane trupu, začínajúcich od prednej časti krídla. Tento koncept prešiel mnohými meraniami v aerodynamickom tuneli, pričom maketa ešte stále existuje.

Raketový motor, umiestnený v zadnej časti trupu so statickým ťahom 100 ton, bol podporovaný dvoma pomocnými raketovými motormi. Pilot sedel v pretlakovom kokpite v prednej časti, pričom výhľad z kabíny bol zabezpečený dvoma priezormi. V centrálnej bombovnici mala byť umiestnená jedna 3629 kg neriadená puma. Hmotnosť prázdneho stroja bola odhadnutá na 9979 kg.

Lietadlo malo mať na začiatok štyridsiatych rokov mimoriadne futuristický letový profil. Štart sa začal na 3 km dlhej koľajnici, na ktorej stroj urýchlil počas jedenástich sekúnd pomocný raketový stupeň s ťahom 600 ton. Po vzlete nabral stroj vzostupný uhol 30 stupňov a vo výške 1,5 km mal dosiahnuť rýchlosť 1850 km/h. V tom čase sa aktivoval hlavný raketový motor, ktorý počas ôsmich minút spálil 90 ton paliva a urýchlil Silverbird na rýchlosť 22 100 km/h (!!!!!). V tom čase sa mal nachádzať vo výške 140 - 200 km. Počas zostupu vplyvom gravitácie narazil vo výške asi 40 km na vrstvu hustej atmosféry a odrazil sa niekoľkokrát späť nahor (tak ako oblý kameň na vodnej hladine). Tento efekt zároveň pomáhal ochladzovať trup a pritom ešte zvyšoval dolet na 23 500 km. Silverbird pristál po kĺzavom lete atmosférou na pristávacej dráhe pomocou klasického trojbodového podvozku predného typu.

V júni 1941, keď Nemecko napadlo Rusko sa začal skúšať prototyp raketového motora v skutočnej veľkosti. Bohužiaľ, vďaka tomuto útoku boli zrušené všetky futuristické projekty, pretože úsilie sa malo koncentrovať na výrobu už existujúcich zbrojných systémov. Dr. Sänger opustil Trauen a začal sa venovať lietadlám s náporovým pohonom. Aj keď sa Luftwaffe veľmi snažila zatajiť všetky práce na projekte, niekoľko dokumentov sa predsa dostalo na verejnosť. Po vojne bol Sänger spolu so svojou ženou presunutý do Francúzska, kde mali pracovať pre francúzske ministerstvo obrany. Sovietski agenti sa ho pokúsili získať na svoju stranu, dokonca sa ho pokúsili uniesť, avšak neuspeli. Zomrel v Západnom Berlíne v roku 1964.

EMW A-9/10 (A-4B) manned strike

Už dlho pred prvým letom rakety V-2 uvažovali konštruktéri nad možnými cestami zlepšovania jej výkonov. Jedna skupina sa zamerala na zvýšenie ťahu a rýchlosti výtokových plynov motora, kým druhá začala pracovať na okrídlenej verzii. Tým sa mal teoreticky zvýšiť dolet aj množstvo neseného užitočného zaťaženia, čo sa následne prejavilo na dopadovej rýchlosti a účinku bojovej hlavice. V tom čase však neexistovali praktické skúsenosti s krídlom, optimalizovaným pre nadzvukové rýchlosti a preto bolo potrebné uskutočniť rozsiahlu sériu testov v aerodynamickom tuneli. Prototyp okrídlenej rakety mal niesť označenie A-4B, kým sériové bojové stroje sú vedené pod názvom A-9. Aj napriek primeranému pokroku vydal Dornberger rozkaz zastaviť od októbra 1942 vývoj tak, aby boli všetky zdroje sústredené na čo najrýchlejšie uvedenie klasickej bojovej verzie do operačnej služby. K ich obnoveniu došlo až v júni 1944. Na získanie reálnych letových údajov boli štandardné rakety V-2 dodatočne vybavené krídlami a od 27. decembra 1944 odpaľované z Peenemunde. Táto provizórna konfigurácia dostala nie príliš poetické označenie Bastard.

Počas júla 1940 vykonali inžinieri množstvo kalkulácií, zameraných na dvojstupňovú raketu, vychádzajúcu z V-2. Po vstupe Ameriky do vojny prekročil tento koncept, označovaný ako A-9/10, teoretické štádium a začal jeho seriózny vývoj. Takto sa zrodila pravdepodobne prvá myšlienka na medzikontinentálnu balistickú raketu. Navonok vyzerala podobne ako jej predchodca, avšak s výškou 24,4 metra a priemerom 3,66 metra (10,97 metra naprieč chvostovými plochami) vážila 55 ton. Skladala sa z prvého stupňa s 50 sekundovou dobou chodu motora a druhého stupňa, ktorým mohla byť štandardná raketa V-2 alebo pilotovaná verzia A-4B s ťahom pohonnej jednotky zvýšeným na 30,5 tony. Prvý stupeň poháňalo buď šesť pôvodných motorov z rakety V-2, alebo jedna masívna pohonná jednotka s rozmernou tryskou. Maximálny dostup bol vypočítaný na 336 km pri rýchlosti 10 560 km/h!

So zvyšovaním doletu začala byť čoraz aktuálnejšia otázka presného navedenia na cieľ a tak sa zrodila myšlienka pilotovanej rakety. V prednej časti medzi podvozkom a nádržami s pohonnými látkami bol vytvorený kokpit s malým bublinovým prekrytom. Po odštartovaní pomocou urýchľovacieho stupňa A-10 mal pilot usmerňovať raketu na cieľ prostredníctvom rádiovej navigácie od nemeckých ponoriek, rozmiestnených po trase letu. Tesne pred dosiahnutím pevniny by sa katapultoval prostredníctvom niečoho, čo vzdialene pripomínalo vystreľovacie sedadlo a na padáku by pristál na hladine, kde by ho vyzdvihla hliadkujúca ponorka. Je však nutné poznamenať, že úvahy o výlučne raketovo poháňanej verzii bez urýchľovacieho stupňa sú iba v rovine špekulácií (napríklad dolet na úrovni 4320 km by sa bez urýchľovacieho stupňa skrátil len na 800 km). Rovnako na mnohých ilustráciách sa objavuje podvozok, čo je pri medzikontinentálnej balistickej rakete dosť šialené. Podvozok mala mať iba prieskumná verzia A-6, rozpoznateľná podľa náporového motora pod trupom. Z maximálnej vzletovej hmotnosti 16 260 kg pripadalo 1000 kg na bojovú hlavicu.

Druhou verziou bola raketa A-9, ktorá mala namiesto krídel brity pozdĺž celej pravej i ľavej strany trupu. Táto modifikácia mala priniesť väčšiu aerodynamickú čistotu a dlhší dolet, čo potvrdili aj testy zmenšených modelov v aerodynamickom tuneli. Po vojne by bol s veľkou pravdepodobnosťou práve tento koncept použitý pri nacistickom pilotovanom vesmírnom lete. K tomu však našťastie nikdy nedošlo.

EMW A-6 manned reconnaissance

Veľmi veľká rýchlosť, dostup a v prípade okrídlenej verzie rakety V-2 aj dolet inšpirovali Werhnera von Brauna na vytvorenie modifikovaného pilotovaného prieskumného stroja. Týmto činom sa mu zároveň podarilo zabezpečiť dodatočné vojenské zdroje na vývoj výlučne experimentálneho programu. Raketa dostala namiesto spodnej chvostovej plochy prídavný náporový motor, ktorý sa zapínal len pri vysokých rýchlostiach a umožnil pôvodne balistickej rakete dosiahnuť optimálnejší letový profil, vhodný na prieskum. Pri spaľovaní petroleja alebo uhoľného prachu mohol pilot pokračovať v lete bez straty výšky či rýchlosti o 15 až 20 minút dlhšie. Ďalším prídavným zariadením bol už spomenutý trojbodový podvozok predného typu a brzdiaci padák. Výkony stroja však značne prekračovali požiadavky Ministerstva letectva a projekt bol pre vysoké finančné a technické ťažkosti zastavený. Po vojne využili Američania ukradnutú nacistickú dokumentáciu a zamýšľali podobný koncept použiť pri stavbe hypersonického lietadla North American X-15. Hoci nie všetky informácie boli z bezpečnostných dôvodov zverejnené, existujú obrázky stroja X-15 s náporovým motorom na tom mieste, kde ich pôvodne mala mať raketa A-6.