OREX

OREX (Orbital Re-entry Experiment) bol prvou časťou vývoja japonského vesmírneho raketoplánu HOPE (H-II Orbiting Plane). Jeho hlavnou úlohou bolo získať údaje o aerodynamike a aerodynamickom ohreve, komunikácii a navigácii prostredníctvom GPS pri zostupe do atmosféry. Tvarom to bola klasická návratová kapsula s experimentálnym tepelným štítom, ktorú vyniesla do vesmíru raketa H-II vo februári 1994. Po zostupe spadla do centrálneho Tichého oceánu, kde ju vylovili armádne plavidlá. OREX sa stal prvým japonským návratovým vesmírnym telesom.

ALFLEX

Cieľom programu ALFLEX (Automatic Landing Flight Experiment) bolo vyskúšať základné technológie pre automatické pristátie telesa v tvare raketoplánu. V tomto experimente bol prostriedok vypustený 13 krát z helikoptéry, letiacej vo veľkej výške a prostredníctvom naprogramovaného softvéru automaticky pristál. Všetky testy sa uskutočnili v období od júla do augusta 1996. Teleso s rozmermi 6,10 x 3,78 m vážilo 760 kg a na jeho vývoji sa podieľalo aj NAL (National Aerospace Labolatory).

Modifikovanou verziou od Kawasaki Heavy Industries sa stal stroj ALPEX.

HYFLEX

Súbežne s programom ALFLEX prebiehal aj program HYFLEX (Hypersonic Flight Experiment), ktorý mal poskytnúť poznatky dizajnu, výroby a letových charakteristík hypersonického vztlakového telesa a zároveň údaje o trvalom lete hypersonickou rýchlosťou. Povrch bol vyrobený z keramických dlaždíc carbon/carbon, ktoré sú plánované aj pre raketoplán HOPE. Navigáciu zabezpečoval systém IMU, výška sa upravovala kooperáciou RCS a elevónov. Prostriedok bol vybavený teplotnými a tlakovými senzormi. Do vesmíru bol vypustený pomocou nosiča J-1 vo februári 1996 a počas 15 minútového letu sa jeho povrch zahrial na teplotu vyše 1600 stupňov C. Po skončení letu pristál v oceáne, avšak odtrhol sa za nevyjasnených príčin od plavákového systému a klesol do hlbín. Boli získané dáta z 12 zo 14 experimentov, neuskutočnili sa len dva, keďže obsahovali poletovú inšpekciu tepelného štítu.

Ďalšie práce majú prebiehať v rámci programu HSFD (High Speed Flight Demonstration. Ten je zameraný na overenie kľúčových technológií návratu z vesmíru a je rozdelený do dvoch fáz. Fáza 1 má overiť navigačný systém, obojstrannú komunikáciu počas celej misie do vesmíru a získať know-how o bezpilotnom autonómnom lete. Fáza 2 je zameraná na získanie dát v transsonickej letovej obálke, ktoré sa ukázali byť omnoho komplikovanejšie ako predpokladal plán. Na zníženie nákladov sa v obidvoch fázach použije rovnaký tvar trupu testovacieho prostriedku, ktorý predstavuje 25 percentnú zmenšeninu raketoplánu Hope-X. Ten je 3,8 metra dlhý a váži 735 kg. Prvý let sa uskutočnil 17. októbra 2002 na Christmas Island a prototyp pri ňom dosiahol rýchlosť Mach 0,6 a výšku okolo 5000 metrov.

Hope-X

Všetky predchádzajúce projekty boli vytvorené kvôli získavaniu poznatkov, ktoré sa v konečnom dôsledku plánujú využiť na stavbu viacnásobne použiteľného vesmírneho raketoplánu HOPE (H-2 Orbiting Plane (prototyp s označením HOPE-X - eXperimental)). Ten má Japonsku umožniť lacný spoľahlivý a bezpečný prístup do vesmíru. S prvým letom sa počítalo už v roku 2005, avšak dnes je jasné, že tento termín nebolo možné dodržať. Okrem toho, finančné škrty v agentúre NASDA zmrazili jeho vývoj, pričom vôbec nie je jasné, či bude niekedy obnovený.

Raketoplán HOPE mal vydláždiť cestu komerčne vyrábaným aerokozmickým lietajúcim prostriedkom. Mitsubiushi Heavy Industries predstavila projekt kombinovaného hypersonického/raketového lietadla typu SSTO s celkovou hmotnosťou 350 ton, schopné prepraviť 10 pasažierov do vesmíru. Pohon stroja dlhého 94 metrov s rozpätím 29 metrov majú zabezpečovať štyri motory LACE (Liquified Air Cycle Engine), doplnené scramjetmi.

ISAS RVT

Alternatívu raketoplánu HOPE predstavila japonská firma ISAS. Inšpiráciou im bol prototyp americkej manévrovateľnej rakety typu SSTO McDonnell Douglas DC-X Delta Clipper. Na podobnom základe zostrojili Japonci menšiu a jednoduchšiu raketu RVT (Reusable rocket Vehicle Test), ktorá absolvovala letové testy 9. až 26. júna 2002 v Noshiro Testing Center v severnej časti japonského hlavného ostrova. Demonštrovala vertikálny vzlet a pristátie, otáčanie vo vzduchu a základné manévrovacie prvky. RVT je poháňaná raketovým motorom spaľujúcim vodík. Jej možnosti sú zatiaľ stále obmedzené, avšak kontinuálne prináša cenné poznatky pre ďalšie zdokonaľovanie a vývoj.

Kawasaki KANKO-MARU

Japonské spoločnosti Kawasaki Heavy Industries a Japanese Rocket Society konštruujú 22 metrov vysoký komplex Kanko-Maru s priemerom 18 metrov, ktorý by mal byť schopný naraz dopraviť na nízku obežnú dráhu až 50 cestujúcich. Celková hmotnosť komplexu má dosiahnuť 550 ton.