Na konci Druhej svetovej vojny sa jednej americkej bojovej lodi naskytol ohromujúci pohľad. Zrazu sa vedľa nich vynorila obrovská, viac ako 120 metrov dlhá ponorka. Ani jeden námorník sa ešte s niečim podobným nestretol. Pri jej skúmaní objavili hneď vedľa trupovej nadstavby veľkú oceľovú rúru a pred ňou dlhé koľaje. Nikto z nich nevedel, na čo mohli slúžiť. Túto záhadu paradoxne rozlúštili až po obsadení Japonska v leteckej továrni Aichi. Šlo o unikátny zbraňový komplex: bojové lietadlo štartujúce z ponorky.
Japonci mali lietadlá štartujúce z ponoriek už pred tým, než Spojené štáty vstúpili do vojny. Jedno z nich dokonca bombardovalo kontinentálne pobrežie USA. V stredu ráno, 9. septembra 1942, zakotvila ponorka I-25 pod velením kapitána Meija Tagamiho pri pobreží Oregonu. Podobne ako sedemnásť ďalších podstúpila prestavbu, pri ktorej dostala valcovitú nadstavbu, slúžiacu ako provizórny hangár. V ňom bolo uložené poskladané lietadlo Jokosuka E14Y1 GLEN, určené pre jedného z najmladších japonských námorných dôstojníkov Nobuo Fujitu. „Keď som sa pozrel do periskopu, videl som hory na pobreží Oregonu, ktoré boli stále zahalené v hmle napriek tomu, že všade navôkol bol jasný deň. Kapitán, vyzerá to dobre. Myslím, že môžeme uskutočniť našu operáciu už dnes.“ „Dobre“, odpovedal Tagami. „Za pár minút budeš tvoriť históriu: Budeš prvým človekom, ktorý zhodí bomby na USA.“ Tento typ útoku na Ameriku bol nápadom Fujitu. Jeho plán zaútočiť lietadlom umiestneným na ponorke získal podporu admirála Jamamotu hneď potom, čo obdržal z intervenovaného japonského veľvyslanectva v Seattli správu, že najjednoduchší spôsob ako vyvolať paniku je zapáliť vyschnuté lesy na západnom pobreží. Teraz mal tento mladý námorník premeniť svoju víziu na realitu.
Lietadlo Jokosuka E14Y1 GLEN bolo poháňané deväťvalcovým hviezdicovým motorom Hitachi Tempu 12 s výkonom 340 konských síl. Ten mu umožnil dosiahnuť maximálnu rýchlosť 240 km/h, aj keď cestovná rýchlosť zriedkakedy prekročila 140 km/h. Vo vzduchu mohlo ostať päť hodín, alebo doletieť do vzdialenosti 320 kilometrov. Pod krídla s rozpätím 11 metrov mohli byť podvesené dve bomby s celkovou hmotnosťou 154 kilogramov. Na vlastnú obranu slúžil jeden 7,7 mm guľomet.
Po vytiahnutí a rozložení lietadla bolo všetko pripravené na štart. Fujita a jeho navigátor Okuda nasadli do kokpitu a katapult ich popohnal do vzduchu. Po tom, čo preleteli takmer 70 kilometrov, zhodili prvú fosforovú bombu nad hustým lesom. Druhú sa rozhodli zhodiť o deväť kilometrov ďalej smerom na východ. Pri návrate zbadali dve nákladné lode a tak aby ostali neodhalení, museli letieť tesne nad morskou hladinou. Nakoniec sa ale v bezpečí dostali naspäť na ponorku. Tú však o niečo neskôr objavilo hliadkovacie lietadlo A-29 a zaútočilo. Zhodené bomby našťastie spôsobili len minimálne škody. Pretrvávajúce daždivé počasie, ktoré po niekoľko dní znemožňovalo Fujitovi vzlietnuť, zároveň namočilo okolité porasty a tým podstatne znížilo účinnosť bômb. Z tohto dôvodu sa útok 29. septembra 1942 zopakoval, tentokrát však krátko po polnoci. Bol to zároveň posledný bombový útok z lietadla na území USA až do dnešných dní. Tretiemu vzletu zabránilo zhoršujúce sa počasie.
Keďže na ponorke ostali ešte dva nepoužité bomby, rozhodol sa kapitán použiť ich proti americkým obchodným plavidlám. V nedeľu 4. októbra potopili pri južnom pobreží Oregonu nákladnú loď SS Camden a nasledujúci utorok aj tanker SS Larry Doheny. Pri návrate do Japonska zaútočili na soviestsku ponorku L-16 a potopili ju. Kapitán Tagami bol skalopevne presvedčený, že útočí na americké plavidlo (Sovietsky zväz a Japonsko neboli v tom čase vo vojne).
Po návrate ponorka pokračovala vo vojenských operáciách až kým ju 3. septembra 1943 nepotopili americké plavidlá USS Ellet a USS Patterson. Samotná ponorka I-25 bola šiestou loďou typu B-1. Postavili ju závody Mitsubishi v Kóbe a na vodu bola spustená v októbri 1941. Plne naložená mala výtlak 2584 ton a dĺžku 111 metrov. Dva dieselové motory jej umožňovali doplávať do vzdialenosti 22 400 kilometrov. Posádku tvorilo 97 mužov vrátane pilota a navigátora lietadla. Hlavnú výzbroj ponorky tvorilo 17 torpéd, 140 mm delo a dva 25 mm protilietadlové kanóny.
Pilot Nobuo Fujita sa narodil v roku 1911 a do armády vstúpil v roku 1932. O niekoľko mesiacov neskôr sa stal pilotom. Zúčastnil sa aj útoku na Pearl Harbor, avšak rozsiahle poškodenie lietadla mu znemožnilo vzlietnuť. Počas druhej svetovej vojny prišiel na geniálnu myšlienku bombardovať kontinentálne Spojené štáty pomocou lietadla umiestneného na ponorke. Rovnakým spôsobom navrhoval vyradiť z prevádzky Panamský prieplav. Po úspešnej misii v Oregone pokračoval v námorných operáciách až do roku 1944, keď sa vrátil do Japonska a podstúpil tréning pilotov kamikaze. Vojnu však prežil a po jej skončení si otvoril obchod s kovom. Po dvadsiatich rokoch prijal pozvanie do USA a navštívil miesta, na ktoré zhodil bomby. Na znak priateľstva venoval tamojším obyvateľom 350 ročný samurajský meč. Zomrel v roku 1997.
Päť mesiacov pred útokom na Oregon objednalo Japonské námorníctvo novú sériu ponoriek triedy I-400. Do konca vojny síce stihli postaviť len tri, ale aj napriek tomu s výtlakom 6560 ton a dĺžkou 122 metrov to boli najväčšie ponorky na svete až do roku 1962, keď vstúpila do služby USS Lafayette. Každá z nich mala na vrchnej časti trupu tunelovú nadstavbu pre tri lietadlá Seiran, ktoré mohla dopraviť až do vzdialenosti 60 000 kilometrov.
Krátko po objednávke ponoriek poverilo námorníctvo firmu Aichi, aby vyvinula špeciálne prieskumné a útočné lietadlo, schopné operovať z paluby takýchto ponoriek. Do tejto neľahkej úlohy sa pustil hlavný firemný konštruktér Ozaki. Požiadavky boli jasné: stroj musí byť schopný uniesť bombu s hmotnosťou 800 kilogramov rýchlosťou aspoň 450 km/h a musí sa zmestiť do neveľkého hangáru s vnútorným priemerom len 3,5 metra. Na tento účel sa dali krídla a časť horizontálnych chvostových plôch sklopiť nadol v uhle 90 stupňov, čo umožnilo umiestniť do jednej ponorky tri lietadlá. Posádka musela byť schopná pripraviť ich k letu a vypustiť za menej ako tridsať minút.
Aichi dokončil prvý prototyp v októbri 1943 a hneď v novembri sa začalo so skúšobnými letmi. Vo februári 1944 pribudol druhý. Onedlho sa objednávka rozšírila aj na dva pozemné cvičné stroje M6A1-K Nanzan. Sľubne sa vyvíjajúci program narušilo v decembri 1944 zemetrasenie. Ako by to nestačilo, v marci 1945 dokončil dielo skazy nálet amerických bombardérov B-29. Aj keď to nevyzeralo nádejne, námorníctvu sa podarilo zorganizovať 1. ponorkovú flotilu, kombinovanú so 631. leteckým krídlom. Táto flotila pozostávala z dvoch ponoriek I-400 a I-401, dvoch ponoriek I-13 a I-14 a desiatich lietadiel Seiran, ktorým velil kapitán Tatsunoke Ariizumi. Hneď ich prvý plánovaný útok bol rovnako bizarný, ako lietadlá a ponorky samé. Terčom sa mali stať Gatunské plavebné komory Panamského prieplavu. Vojenskí plánovači navrhli zaútočiť šiestimi torpédami a štyroma bombami priamo na komorové vráta, čím by sa uvoľnili trilióny litrov vody a prieplav by sa vyprázdnil za niekoľko minút. To by znemožnilo Američanom presúvať jednotky medzi Atlantickým a Tichým oceánom.
Zakrátko po zorganizovaní flotily začali prípravy. Piloti pozorne študovali modely prieplavu, posádky ponoriek prípravu a vypúšťanie lietadiel. Počas výcviku sa zistilo, že ak sa z lietadla odstránia plaváky, môžu byť všetky tri vypustené za menej ako 15 minút. Bol to vynikajúci výkon, avšak po skončení misie nemohol pilot pristáť na hladine a tak jeho jedinou možnosťou ostalo posadiť stroj do vody a vyčkať na pomoc.
Počas príprav všetkých zaskočila nečakaná zmena. Podľa nariadenia najvyššieho veliteľstva mali lietadlá najskôr zaútočiť na americkú flotilu, kotviacu pri atole Ulithi. 25. júna 1945 kapitán Ariizumi oficiálne obdržal rozkaz začať s operáciou Hikari. Tento plán vyžadoval šesť lietadiel Seiran a štyri prieskumné stroje Nakajima C6N1 MYRT. Prieskumné lietadlá mali vyhľadať a označiť ciele, zväčša nepriateľské lietadlové lode, a potom by proti nim piloti Seiranov uskutočnili útok kamikadze. S realizáciou plánu to už bolo horšie. Hneď na začiatku bola americkým torpédoborcom vážne poškodená ponorka I-13 a následne sa potopila. Kapitán I-400 nezachytil kľúčovú rádiovú správu z Ariizumiho vlajkovej lode a zle určil stretávací bod. Nakoniec dostali 16. augusta všetky plavidlá správu, že vojna sa skončila. Posádky vyhodili lietadlá do mora a zamierili späť k japonskému pobrežiu.
Ak by sa útok na Panamský prieplav uskutočnil, nepochybne by sa zaradil k najnezvyčajnejším vojenským akciám. Avšak jeho účinok by bol diskutabilný. O čom totiž Japonci nevedeli, bola existencia tajného núzdového zariadenia SIP-7, skrývajúceho sa hlboko pod plavebnými komorami. Táto ničnehovoriaca skratka označovala dva stotonové hydraulické zdviháky, ktoré by v prípade zničenia komorových vrát vysunuli obrovskú oceľovú platňu, schopnú zadržať masu vody a zamedziť jej úniku až do skončenia opráv. Bohužiaľ, súčasným teroristickým útokom by nezabránili - systém je od roku 1989 nefunkčný.