Vývoj náporových motorov v Sovietskom zväze je menej známy, avšak rovnako intenzívny. Už počas 2. svetovej vojny boli pod krídlo lietadla Polikarpov I-153 namontované dva ramjety Merkulov DM-2, ktoré pomohli zvýšiť maximálnu rýchlosť z 350 na 380 km/h.

Podobné testy sa robili aj v roku 1944 na strojoch  a Jak-7B, avšak mali malú publicitu. Vyskúšané boli náporové motory s priemerom 24, 40 a 50 cm.

Ďalší sovietsky vynálezca, M. M. Bondariouk, testoval svoje motory v roku 1942 na upravenom stroji Lavočkin LaGG-3. Hoci ich výkon pridal lietadlu na maximálnej rýchlosti 30 km/h, aerodynamický odpor ubral 50. Preto do radovej služby zavedené neboli. V prácach sa však pokračovalo ďalej a počas júna až septembra 1946 zalietal skúšobný pilot A. Davidov upravený Lavočkin La-7S (126PVRD) s dvoma náporovými motormi Bondariouk PVRD-430. Medzi marcom a augustom 1947 ešte nasledoval La-9 (138PWRD) s rovnakými motormi, avšak dosiahnuté výkony neboli príliš presvedčivé a ďalší vývoj bol zastavený.

Mjasiščev M-40 Buran

Ďalší vývoj sa sústredil na stavbu medzikontinentálnych rakiet s náporovým pohonom, najmä strategických komplexov Mjasiščev M-40 Buran a Lavočkin La-350 Burja. Obidva boli dvojstupňové. Prvý stupeň tvorili urýchľovacie raketové bloky, druhým stupňom bola okrídlená raketa poháňaná náporovým motorom. Lietala vysokou nadzvukovou rýchlosťou a v stratosfére ju navádzal inerciálny astronomický systém. Prvý stupeň Buranu tvorili štyri návesné raketové bloky na kerozín a kvapalný kyslík s priemerom 1,2 m a dĺžkou 19,1 m, riadenie zabezpečovali vnútorné kormidlá. Druhý stupeň mal tenké šípové krídlo a krížové chvostové plochy. Ramjet bol umiestnený v strede trupu s priemerom 3 metre a dĺžkou 23,3 metra, pričom dodával konštantný ťah 106 kN. Bojová hlavica mala hmotnosť 3500 kg, maximálna rýchlosť činila Mach 3,1, dolet 9000 km a to všetko v letovej výške 20 000 metrov. Uvažovalo sa aj o pilotovanom variante  M-44.

Lavočkin La-350 Burja

Podobne vyzeral aj prostriedok Lavočkin La-350 Burja. Mal dva pomocné raketové motory a krídlo so šípovitosťou 70 stupňov. Náporový motor bol opäť v strede trupu, obklopený prstencovými palivovými nádržami. Navigačný systém sa nachádzal vo vstupnom kuželi. Výzbroj mala tvoriť jadrová hlavica s hmotnosťou 2100, neskôr 2350 kg. Strela štartovala vo vertikálnej pozícii (napr. z mobilnej železničnej rampy). Vývojové práce trvali tri roky, avšak v tom čase bol už návrh zamietnutý v prospech Koroľovovej rakety R-7. Aj napriek tomu bolo rozhodnuté uskutočniť demonštračné lety s cieľom získať údaje pre vývoj pokročilých kozmických systémov. Prvý z nich sa uskutočnil 1. septembra 1957, posledný šestnásty 16. decembra 1960. Bola pri nich dosiahnutá rýchlosť 3500 km/h a dolet 6500 km.

Raduga GELA

O otázky kozmickej dopravy sa intenzívne zaujímajú výskumné a konštrukčné kancelárie mnohých štátov sveta. Výnimkou nie je ani Rusko. V USA smerujú k netradičným kombinovaným pohonným jednotkám, a zdá sa, že podobným smerom a vydali i ruskí konštruktéri, preferujúc náporový pohon. Podľa štúdie CIAM by nový ruský kozmický dopravný prostriedok mohol mať podobu bezchvostého aerokozmického lietadla s dĺžkou 64,8 m, s trojuholníkovým krídlom s rozpätím 28,7 m a vzletovou hmotnosťou 280 ton. Jeho pohon by mal zabezpečovať práve náporový motor s nadzvukovým spaľovaním. Vývoj spomenutého motora je však zďaleka najzložitejšia časť celého projektu. Experimenty s modelovými pohonnými jednotkami tohto typu sa v Rusku uskutočňujú už mnoho rokov. Model motora spaľujúceho vodík bol vynášaný v rámci experimentu Cholod protilietadlovou raketou typu 5V2 do výšky 15-30 km, kde krátkodobo pracoval pri rýchlostiach Mach 4,5 - 6,5, ďalší má byť skúšaný s využitím rakety Rokot. Počas aerosalónu MAKS-97 bolo verejnosti predstavené experimentálne lietadlo určené na skúšky hypersonických náporových motorov (GELA), ktorý začiatkom 90. rokov postavila konštrukčná kancelária MKB Raduga. Má skladacie trojuholníkové krídlo, skladací stabilizátor so smerovým kormidlom a silný valcovitý trup, v ktorom je umiestnený náporový motor s centrálne umiestneným urýchľovacím raketovým motorom na TPL. Prostriedok je riadený inerciálnym riadiacim systémom a rádiovými povelmi. Vypúšťa sa odhodením z lietadla Tu-95K.

Raduga Meteorit

Prostriedok GELA bol technicky odvodený od riadenej strely Meteorit, ktorá existovala vo verziách zem-zem 3M25N Meteorit-N, voda-zem 3M25 (P‑750) Meteorit-M a vzduch-zem 3M25A (Kh-90) Meteorit-A (v kóde NATO AS-X-19 Koala). Štyri Kh-90 mali tvoriť hlavnú výzbroj predĺženého modernizovaného bombardéra Tu-160M. Strela Meteorit merala na dĺžku 12,8 m a jej krídla mali rozpätie 7 metrov. Štartovala za pomoci dvoch raketových motorov a počas letu bola poháňaná náporovým motorom. Pri maximálnej rýchlosti Mach 5 mala dostrel vyše 3000 km a asi 100 km od svojho cieľa by vypustila dve samostatne navádzané nukleárne hlavice s ekvivalentom jednej kilotony TNT. Letecká verzia Kh-90 bola úspešne vyskúšaná na lietadle Tu-95MA (prvý štart sa uskutočnil v januári 1984), ale v roku 1992 bol projekt Meteorit zastavený pre technické problémy a nedostatok financií. Ak by sa tak nestalo, Meteorit by bol pravdepodobne najlepšou zbraňou svojej kategórie na svete.

Cybin RS 2RS NM-1

Na začiatku 50. rokov bolo jasné, že na dopravovanie termonukleárnych striel na územie nepriateľa bude potrebné vyvinúť úplne nový zbraňový systém. Po mnohých štúdiách na túto tému sa Cybin vybral do Kremľa, aby predstavil svoj návrh nadzvukového bombardéra. Povolenie na vývoj bolo vydané 31. januára 1956 s požiadavkou na vývoj verzie RS. Lietadlo malo byť vynášané do výšky 9000 metrov pod Tupolevom Tu-95. Po odpútaní sa naštartovali dva raketové motory, ktoré akcelerovali až na rýchlosť 3000 km/h, pri ktorej mali byť spustené dva náporové motory Rd-013, umiestnené na koncoch krídel. Samotné lietadlo malo vážiť 5,2 tony, palivo 16,5 tony, vojenským nákladom mala byť termonukleárna puma s váhou 1100 kg. Tú plánovali konštruktéri doslova nalepiť na zadnú časť trupu.

Avšak po úspechoch Koroljova so systémom R-7 ICBM záujem o túto verziu rýchle upadol, a tak sa všetka pozornosť sústredila na vývoj prieskumnej verzie 2RS. Svojou koncepciou dosť pripomínala projekt CL-400 Suntan. Krídlo bolo posunuté pomerne ďaleko vzadu na kruhovom trupe a malo extrémne malú hrúbku (približne ako F-104 Starfighter). Pilot sedel v pretlakovom obleku na vystreľovacom sedadle.

Pri oponentúre projektu smerovalo najviac námietok k spôsobu vypúšťania a tak bol projekt prepracovaný a namiesto náporových motorov sa na koncoch krídel objavili klasické prúdové motory. Táto konvenčnejšia verzia niesla označenie NM-1.

GLL-31 VLL-AS HFL-VK

Na skôr uvedený projekt GELA naväzuje prebiehajúci program hypersonického lietajúceho laboratória GLL‑31 (tiež VLL‑AS alebo HFL‑VK), ktoré bolo postavené v spolupráci LII Gromova, TMKB Sojuz, MKB Fakel a ďalších ruských firiem a vedecko-výskumných inštitúcií. Jedná sa o experimentálne teleso určené na výskum raketových a náporových pohonných systémov pre hypersonické rýchlosti. Základom pohonnej jednotky je raketový motor na tuhé palivo prevzatý z riadenej strely 40N6, ktorú používajú protilietadlové komplety S-300PMU Favorit a S-400 Triumf. Po bokoch telesa sú dva upevnené náporové motory s nadzvukovým spaľovaním (scramjety) na tekutý vodík. Nosičom GLL‑31 je stroj MiG‑31D, ktorý ho vypúšťa v rýchlosti okolo Mach 2. Raketový motor s dobou chodu 30 až 60 sekúnd urýchli teleso na rýchlosť cca Mach 4, kedy sa spustia vodíkové scramjety s dobou chodu 10 až 15 sekúnd. Počas skúšok bola zatiaľ dosiahnutá rýchlosť vyše Mach 5, no cieľom je hranica Mach 10. GLL‑31 má výškový dostup 40 km, na dĺžku meria 8,05 m a nosné plochy majú rozpätie 3,045 m. Vzletová hmotnosť je 3800 kg. Sú známe dve rôzne verzie GLL‑31; prvá bola predstavená na aerosalóne MAKS 2001 a druhá na MAKSe 2003.

Topol Hypersonic Warhead

Prehlásenia ruských politických a vojenských predstaviteľov nasvedčujú, že Rusko už má vo výzbroji prostriedok poháňaný scramjetom. Oficiálne označenie nebolo zverejnené, a tak sa o ňom zvyčajne hovorí ako o „hypersonickej hlavici pre Topol“, hoci sa o hlavicu v pravom zmysle slova nejedná. Ruské medzikontinentálne balistické rakety RS‑12M Topol (v kóde NATO SS‑25 Sickle) a RS‑12M1/M2 Topol‑M (v kóde NATO SS‑27) sú pravdepodobne najlepšími zbraňami svojho druhu na svete a sú postavené tak, aby prerazili akúkoľvek protiraketovú obranu. Ich hlavice sa nepohybujú po čisto balistickej trajektórii, ale môžu v určitom rozsahu manévrovať a meniť smer, naviac sú vybavené aj rušičkami a vrhačmi klamných cieľov. Rusko sa však rozhodlo spraviť ďalší krok a manévrujúcu balistickú hlavicu nahradilo manévrujúcim aerodynamickým telesom s vlastným pohonom. Prvý test tohto prostriedku sa uskutočnil v júli 2001. Strela Topol bežným spôsobom odštartovala zo základne v Plesecku a na vrchole svojej dráhy (prakticky vo vesmírnom priestore) uvoľnila „hlavicu“. Tá však po opätovnom vstupe do atmosféry nepokračovala po balistickej dráhe, ale spustila scramjet a letela niekoľko sto kilometrov vo výške asi 33 km, až kým zasiahla cieľ na polostrove Kamčatka. Od tej doby sa odohralo niekoľko ďalších testov, po ktorých ruskí politici a vojaci oficiálne hovorili o „hypersonickej hlavici“. Možno povedať, že tento prostriedok už je zaradený vo výzbroji a že práve k nemu sa vzťahovalo známe prehlásenie prezidenta Putina zo 17. novembra 2004, že „Rusko už čoskoro zaradí do výzbroje zbraň, akú nikto iný na svete nemá“. Experti sa zhodujú, že „hypersonická hlavica“ využíva poznatky získané z programu GLL‑31, možno sa dokonca jedná o nejakú modifikáciu GLL‑31. Rakety Topol a Topol‑M boli pôvodne skonštruované pre tri normálne hlavice, no kvôli medzinárodným zmluvám o kontrole strategických zbraní nesú len jednu. Rezervu nosnosti teda bolo možné využiť pre väčšie teleso s vlastným pohonom. Zatiaľ posledný test sa uskutočnil 1. novembra 2005, kedy „hypersonická hlavica“ letela vo vyšších vrstvách atmosféry fantastickou rýchlosťou 4800 m/s, teda vyše Mach 14! No túto rýchlosť nemožno férovo porovnávať s rekordom amerického X‑43, pretože ten dosiahol rýchlosť Mach 10 naozaj vlastnou silou a v horizontálnom lete, kým ruská „hlavica“ získala väčšinu rýchlosti počas balistického zostupu z vesmíru. To však nič nemení na fakte, že Rusko dokázalo doviesť scramjet do fázy operačnej použiteľnosti.