Suchoj T-4 Sotka

Nadzvukový prieskumný a útočný zbraňový systém T-4 „100“ SRUK (Svjerzvukovoj razvjedno-udarnyj kompleks) vznikol začiatkom šesťdesiatych rokov. Bol určený na vyhľadávanie a ničenie veľkých pozemných a hladinových cieľov ako sú lietadlové lode či bunkre, rovnako ako na prieskum. Predpokladalo sa, že lietadlo so vzletovou hmotnosťou 100 až 110 ton bude schopné lietať rýchlosťou Mach 3 vo výškach 22 až 24 kilometrov pri dolete 6000 km. V apríli 1963 boli dokončené podklady, ktoré následne posúdilo vrchné velenie. Do súťaže sa prihlásili Mjasiščev, so svojím bombardérom M-56, Suchoj s projektom T-4 Sotka a Jakovlev s typom Jak-33. Pôvodne bola účasť Tupoleva so strojom „135“ zamietnutá, neskôr sa mu však podarilo presvedčiť členov vrchného velenia.

Špeciálna komisia posudzovala všetky návrhy od 23. mája do 3. júna 1963. Podľa výsledkov najperspektívnejší projekt predložila konštrukčná kancelária Suchoj, v ktorej podaní sa jednalo o deltovitý bombardér s pohyblivými kačacími chvostovými plochami a sklopiteľnou prednou časťou. Po mnohých testoch v aerodynamických tuneloch TsAGI sa dospelo k dvom konfiguráciám, ktoré s od seba líšili usporiadaním motorov. Predpokladalo sa, že Suchojov typ prekoná konkurenčné návrhy v rýchlosti, dolete, výzbroji aj avionike. Toto pozitívne hodnotenie sa stalo základom pre objednávku makety a predbežný kontrakt na stavbu prototypov. Letové testy mali podľa harmonogramu začať v roku 1968. Pre pohon prototypu boli zvolené štyri prúdové motory Kolesov RD36-41 s prídavným spaľovaním, spárované v spoločnej gondole pod krídlom. Každá z dvojíc mala samostatný regulovateľný vstup vzduchu, rozdelený rozmerným usmerňovacím telesom. V polovici roka 1964 sa koncepcia ustálila do konečnej podoby. V tom čase bol pre stavbu prototypu vybraný strojárenský závod v Tušine (TMZ), ktorý sa zakrátko stal súčasťou Suchojovej OKB. Najprv boli pre účely štrukturálnych a teplotných testov postavené veľkorozmerné časti trupu vrátane takmer 22 metrov dlhého dielu krídla a až potom prišiel na rad prvý letový prototyp „101“ a exemplár na pozemné testy „11 OOS“. Na ilustráciu, predná časť trupu vrátane kokpitu prešla testmi pri vonkajšej teplote 2700 stupňov Celsia!

Suchoj T-4 bol postavený zväčša z titánovej zliatiny OT-4 a VT-20. V OKB Suchoj však s predstihom pred Američanmi a v konečnom dôsledku aj omnoho lepšie zvládli technológiu obrábania i automatického bodového zvárania veľkoplošných celkov. Tieto skúsenosti nabrali hlavne pri konštruovaní zadnej časti trupu jednomiestneho prepadového stíhacieho lietadla T-37, koncepčne vychádzajúceho z päťdesiatych rokov. Pri Sotke sa však objavilo ešte asi 600 ďalších technických noviniek a originálnych riešení, nikde inde vo svete nepoužitých. Elektroimpulzné riadenie EDSU bolo jedno z týchto úžasných riešení. Jeho praktické overovanie prebehlo na upravenej dvojmiestnej stíhačke Su-7U, ktorá dostala v roku 1969 predný destabilizátor s niekoľkými ďalšími úpravami, čím vzniklo lietajúce laboratórium LL 100LDU.

Rozpätie krídla činilo 22 metrov pri celkovej ploche 291 m2 a šípovitosti nábežnej hrany od 60 do 70 stupňov. Trup, štrukturálne zložený zo siedmich sekcií, bol dlhý 43,7 metra a prázdny vážil 104 600 kg. Od hmotnosti bol odvodený aj názov lietadla. Keďže pôvodne sa počítalo s prázdnou hmotnosťou na úrovni 100 ton, lietadlo bolo pomenované „Sotka“. Bez vonkajších prídavných nádrží malo doletieť do vzdialenosti 6200 km pri preletovej (!) rýchlosti 3000 km/h. Na testy nových motorov bolo použité lietajúce laboratórium Tu-16, avionika sa testovala na strojoch Il-18, Tu-104B, Tu-22 či An-12. Sklápateľná predná časť trupu, v ktorej sa nachádzal radar a pitotstatická trubica, sa zasúvala pri rýchlostiach nad 700 km/h. Jej zasunutie trvalo 15 sekúnd.

Lietadlo bolo dokončené po štyroch mesiacoch a 30. decembra 1971 prevezené do letového testovacieho strediska. 20. apríla sa podarilo získať osvedčenie letovej spôsobilosti a prototyp uskutočnil prvý z dvanástich rolovacích testov. Po nich nasledoval 22. augusta 1972 úvodný let v kokpite s pilotmi V. S. Iljušinom a N. A. Alferovom. Lietadlo pohľadom vyprevádzal aj hlavný konštruktér N. S. Čerňakov a vedúci inžinier A. S. Titov. Od augusta 1972 do októbra 1974 Sotka uskutočnila iba deväť letov, prvých päť s vysunutým podvozkom. Pri nich bola vo výške 12 000 metrov dosiahnutá rýchlosť (iba) Mach 1,28. Lietadlo bolo počas testov stabilné, nevyskytol sa žiaden vážnejší problém. Po zatiahnutí prednej časti trupu používala posádka na výhľad z kokpitu periskop. Ten sa aktivoval pri rýchlosti nad 600 km/h. Zmenšeniu dojazdovej dráhy napomáhal pristávací padák.

Jednou zo zaujímavostí bolo použitie jediného servomotora na ovládanie obidvoch kačacích chvostových plôch. Plánovaná výzbroj pozostávala z troch rakiet typu vzduch-zem, zavesených na troch zbraňových závesníkoch na motorovej gondole. Jeden z nich prechádzal centrálnou osou trupu, zvyšné boli po stranách.

Okrem izďeje 101 a statického 100S dospeli do pokročilého štádia montáže trupu taktiež izďeje 102, ktorej roll-out bol naplánovaný na koniec roku 1973 a izďeje 103 s predpokladaným dokončením v polovici roka 1974. Výroba ďalších troch prototypov sa ani nezačala. Prvý prototyp bol určený na úvodné letové testy stability, druhý na testy navigačného vybavenia a tretí na skúšky výzbroje. Unikátny superstroj sa bohužiaľ stal obeťou geostrategického preťahovania a tromfovania medzi superveľmocami. Projekt bol zastavený v roku. Dokončený prototyp je v súčasnosti vystavený v múzeu VVS v Monine, niektoré časti izďeje 102 sú umiestnené v hangári Moskovského leteckého inštitútu a všetko ostatné, vrátane stroja 103, skončilo v šrote.

Bez nádeje na realizáciu tak ostali aj odvodené verzie T-4P, T-4P-2, T-4M a T-4MS. Prvé dve neboli napodiv vojenským strojom, ale návrhmi nadzvukového dopravného lietadla. Vo vypísanej súťaži však podľahli Tupolevu Tu-144. V období rokov 1967 až 1979 prebiehali práce na vylepšenej verzii T-4M s variabilnou geometriou krídel. Toto lietadlo malo byť používané predovšetkým ako nosič striel s plochou dráhou letu. Konštruktéri sa snažili využiť čo najviac prvkov z pôvodného Suchoja T-4 a pridaním nových krídel zvýšiť dolet, zlepšiť vzletové a pristávacie charakteristiky, zvýšiť maximálnu vzletovú hmotnosť a množstvo nesenej výzbroje. K stavbe prototypu sa nedospelo.

Začiatkom sedemdesiatych rokov vyhrala konštrukčná kancelária Suchoj súťaž na pokročilý útočný a prieskumný zbraňový systém, ktorý by v sebe zhodnocoval poznatky, získané zo zrušeného programu T-4. Nový stroj s označením T-4MS (200) mal mať medzikontinentálny dolet minimálne na úrovni 7000 kilometrov a rýchlosť Mach 3. S pôvodným návrhom má však spoločné nanajvýš ak „T-dash-four“. Základ bombardéra tvorí vztlakové teleso, v ktorom sú umiestnené všetky prvky konštrukcie vrátane časti výzbroje. Jediným vonkajším prvkom sú dve adaptívne motorové gondoly so štyroma pohonnými jednotkami RD36-41 alebo NK-32 a doplnkové krídla s variabilnou geometriou. Tie sa dajú nastaviť v uhle 30 až 72 stupňov a slúžia najmä na zlepšenie vzletových a pristávacích charakteristík. Rozpätie kolíše od 38,75 do 25 metrov pri celkovej dĺžke trupu 39 metrov. Zbrane sú nesene interne, prípadne polozapustené v spodnej časti trupu.

Manévrovacie plochy na krídlach a dve vertikálne chvostové plochy boli doplnené štyroma veľkými elevónmi medzi motorovými gondolami. V konštrukcii prevažovali zliatiny titánu, ale predná časť trupu musela byť vzhľadom na teplotné zaťaženie vyrobená z keramických materiálov. V kokpite s minimom priezorov bolo miesto pre troch členov posádky, z ktorých každý mal k dispozícii vystreľovacie sedadlo. Projekt prešiel úvodnou definičnou fázou, ale jeho ďalší vývoj zastavila dohoda medzi Američanmi a Sovietmi o zmrazení strategických útočných zbraní z roku 1972. Okrem toho v tom čase sa už začal vývoj ťažkého strategického bombardéra Tupolev Tu-160 Blackjack.

Na záver ešte vzájomné porovnanie veľkosti obidvoch bombardérov.