Northrop M2F2
M2F3
Koncept vztlakového telesa bol po prvýkrát otestovaný v Dryden Flight Research Center na prototype Northrop M2-F1, ktorý bol postavený ku koncu roka 1962. Preglejkovú kostru postavil Gus Briegleb, letecký nadšenec z Mirage Dry Lake v Kalifornii. Tá bola ťahaná na lane viac než 100 krát, najprv za automobilom, a potom aj vo vzduchu za lietadlom C-47 na získanie základných dát o stabilite a letových charakteristikách. Tieto prvotné pokusy položili základ všetkým vztlakovým telesám, postaveným a skúšaným NASA v šesťdesiatych rokoch.
Z M2-F1 bol rozsiahlou modifikáciou vyvinutý typ M2-F2. „Lietajúca vaňa“ mala oválnu spodnú časť trupu, zakončenú v zadnej časti dvomi zvislými chvostovými plochami a zaoblenú prednú časť s priezorom. M2F2 bol postavený a skúšaný v rovnakom čase ako HL-10. 10 mája 1967 havaroval a vážne zranil skúšobného pilota.
Po havárii bol vrak opravený
a prestavaný do podoby M2-F3. Hlavná konštrukčná zmena sa dotkla zväčšenia
vertikálnych chvostových plôch. S touto modifikáciou bola dosiahnutá
rýchlosť Mach 1,6 a maximálna letová výška 21 800 metrov. Lietadlo bolo
dlhé 6,8 metra, široké 2,9 metra s celkovou hmotnosťou 3600 kg. Ako palivo
sa používal LOX/Alcohol v raketovom motore s ťahom 2700 kg. Údaje získané pri programe boli použité na
stavbu mnohých iných lietadiel (HL-20, X-30... ).
Northrop HL-10
Originálna myšlienka vztlakových lietajúcich telies bola skoncipovaná v roku 1957 Dr. Alfredom J. Eggersom Jr. Po skúsenostiach s lietadlom M2F1 dostal Northrop ďalší kontrakt (1,8 milióna USD) na stavbu podobne koncipovaného telesa HL-10, ktoré by bolo testované spoločne s M2F2. HL-10 bolo najviac favorizovaným vztlakovým telesom v NASA. Prvý exemplár bol dodaný v januári 1966. S dĺžkou 6,8 metra a šírkou 4,6 metra dosahoval hmotnosť 4080 kg. Počas nasledujúcich desiatich mesiacov bol dovybavený vedeckými prístrojmi a pripravoval sa na svoj prvý let. Predtým však makety telesa absolvovali stovky hodín v aerodynamických tuneloch v NASA Ames Research Center. Prvý let uskutočnil 22. decembra 1966 pilot Bruce Peterson. Aj keď už bol v telese inštalovaný raketový motor XLR-11, pri prvých jedenástich kĺzavých letoch (odhodenie spod krídla NB-52) sa nepoužil. Celkovo sa počas výskumného programu uskutočnilo 37 letov, pri ktorých bola dosiahnutá maximálna rýchlosť Mach 1,86 a výška nad 30 000 metrov. V súčasnosti je HL-10 vystavený blízko hlavného vchodu v Dryden Flight Research Center.
Martin X-23 Prime
Po zrušení programu X-20 Dynasoar sa USAF rozhodlo vyvíjať nový typ pilotovaného vesmírneho prostriedku pod krycím menom START Project. Ten obsahoval podprogramy ASSET a PRIME/X-23, ktoré boli zamerané na suborbitálne vypustenie zmenšeniny atmosférických vztlakových telies X-24. Projekt PRIME (Precision Recovery Including Maneuvering Entry) bol druhou časťou programu START. Mal za cieľ vyvinúť a testovať pokročilý vesmírny hardware, a na jeho základe vyvinúť vztlakové teleso, schopné opakovaných návratov z obežnej dráhy. Spoločnosť Martin postavila štyri testovacie stroje s hmotnosťou 405 kg, označované ako SV-5D/X-23. Tri z nich sa dostali pomocou rakety Atlas SLV-3 na obežnú dráhu vo výške 150 km (21. decembra 1966, 5. marca 1967 a 19. apríla 1967). Štvrtý let bol odvolaný kvôli zrušeniu projektu. Pri všetkých troch letoch boli telesá vynesené na obežnú dráhu z Vandenberg AFB. Vo vesmírnom priestore manévrovali pomocou vysokotlakového systému trysiek, využívajúcich dusík. Pri návrate do atmosféry sa riadiaci systém automaticky prepol do lietadlového režimu a manévroval pomocou chvostových plôch. Prostriedok bol dlhý 2,1 m a široký 1,2 metra.
Martin X-24 A/B
Martin X-24A bolo podzvukové testovacie lietadlo, preferované USAF. Jeho vajcovitý tvar narušoval len prekryt pilotného priestoru a vertikálne chvostové stabilizátory. Bola to tá istá konfigurácia, ako X-23. USAF a Martin verili, že vývoj povedie k skonštruovaniu väčšieho pilotovaného vesmírneho prostriedku, ktorý by bol vypúšťaný raketou Titan III. X-24A alias SV-5P bol vypúšťaný (tak ako všetky ostatné vztlakové telesá) z bombardéra NB-52 a dosiahol maximálnu rýchlosť Mach 1,6 a letovú výšku 21 800 metrov. Postavené boli aj dva lietadlá SV-5J s motormi PW J60-PW-1, nikdy však nevzlietli. Celkovo bolo uskutočnených 28 letov.
Rozsiahlou prestavbou pôvodného stroja vznikla nová verzia Martin X-24B. Tá bola určená na overenie podzvukových a nadzvukových charakteristík konfigurácií FDL-7 a FDL-8, od ktorých sa očakával dvojnásobný výkon v porovnaní s X-24A. Pri 35 skúšobných letoch teleso dosiahlo rýchlosť Mach 1,76 a letovú výšku 22 400 metrov. Avšak už na začiatku letových testov bolo USAF postavené pred podmienku Kongresu akceptovať vesmírny raketoplán NASA (Space Shuttle), takže plány na pilotované vesmírne plavidlo, vypúšťané raketou Titan, sa rozplynuli. Vyvinutá konfigurácia však bola aplikovateľná aj na atmosférické hypersonické lietadlo a tak sa zrodila verzia X-24C.
Lockheed FDL serie
Ďalším
mimoriadne zaujímavým a mimoriadne tajomným vztlakovým telesom bola séria
FDL (Flight Dynamics Laboratory) od Lockheedu. V poradí piaty prostriedok
bol pilotovaný.
Ďalšie vztlakové telesá
