Ponorka K-129 a projekt Jennifer


Ponorky už od svojho vzniku fascinovali ľudí svojou tajomnosťou. Ich význam niekoľkonásobne stúpol po objavení sily atómu a začiatku „studenej vojny“. 40 rokov dipolárneho sveta vytvorilo ideálne podmienky na vznik bizardných operácií, nezriedka aj na hranici ľudských aj technických možností, len aby sa získala vojenská prevaha.


Celý podivuhodný príbeh začal tajným projektom „Sandy dollar“, ktorý bol zameraný na hľadanie nepriateľských systémov a infraštruktúry na morskom dne. Na tento účel bola prestavaná vojenská ponorka USS Halibut SSN-587, z ktorej boli odstránené zbraňové systémy a namiesto nich dostala špeciálne bezposádkové prieskumné zariadenie zvané Fish (Ryba). Tá sa s 11 kilometrov dlhým riadiacim káblom, kamerami a zábleskovými svetlami mohla potopiť až na dno prakticky kdekoľvek na Zemi. Prvou testovacou úlohou bolo nájsť cvičnú balistickú raketu na dne Tichého oceána, čo sa aj podarilo. Avšak onedlho nato čakala posádku oveľa náročnejšia úloha - nájsť potopenú Sovietsku ponorku s atómovými raketami.


Vo februári 1968 vyplávala Sovietska dieslová ponorka s atómovými raketami K-129 (trieda Golf-II) z dokov vo Vladivostoku. Počas svojej cesty po Tichom oceáne sa zrazu stratila. Sovietske námorníctvo začalo masívnu záchrannú operáciu (na záchranu ponorky, nie jej posádky!), pri ktorej tucty vojenských plavidiel a ponoriek prehľadávali sonarmi morské dno. Takáto operácia sa nedá ani pri maximálnej snahe utajiť, takže okrem Rusov sa po stratenej ponorke začali diskrétne ohliadať aj Američania. Ich veľkou výhodou bola sieť supercitlivých podmorských mikrofónov SOSUS (SAR - špeciálny stupeň utajenia), ktoré zaznamenali explóziu asi 750 kilometrov od Havaja, čo bolo miesto vzdialené stovky kilometrov od sektora, kde hľadali Rusi. Ponúknutá šanca sa musela využiť. Na priamy príkaz prezidenta USA vyplávala 15. júna 1968 ponorka Halibut na tajnú misiu. Po dorazení na miesto začala svoju prácu Ryba. Vďaka enormnému úsiliu našli potopenú ponorku na morskom dne v hĺbke 5,2 kilometra. Pri prvej obhliadke námorníkov prekvapila na dne ležiaca ľudská kostra s obutými čižmami, z čoho sa usudzovalo, že na palube došlo k výbuchu a následnému požiaru ešte na hladine. Stopy výbuchu boli najvýraznejšie na veliteľskom mostíku a priľahlej raketovej sekcii, kde chýbali dve jadrové hlavice. Celkovo získala Ryba pre CIA viac ako 22 000 fotografií. Prečo sa však ponorka potopila? Po dôkladnej analýze všetkých získaných materiálov dospeli Američania k najpravdepodobnejšej teórii, že výbuch nastal vďaka neodbornému odpáleniu atómovej hlavice. Podľa námornej terminológie šlo o „samotársku ponorku“, ktorá nedodržuje plavebné príkazy. Táto sa však vymkla oficiálnej kontrole a zamierila smerom k Havaju. Posádka, alebo jej časť, sa pokúsila odpáliť atómovú raketu, pravdepodobne na ciele na Havaji (!!!). Avšak každá atómová raketa je chránená proti záškodnickému odpáleniu mechanizmom s plastickou trhavinou, ktorý pri neodbornej manipulácii okamžite aktivuje autodeštrukciu. A pravdepodobne takýto výbuch postihol aj ponorku K-129.


CIA však tieto analýzy nestačili a nechcela sa uspokojiť s ničím iným, než so samotnou ponorkou. Takto začal bizarný supertajný projekt Jennifer. V tom čase neexistovalo zariadenie schopné vytiahnuť 5000 ton ťažký objekt z hĺbky 5,2 kilometra a tak v roku 1973 na podnet CIA začala prestavba veľkej vyprosťovacej lode Hughes Glomar Explorer. Tá patrila excentrickému miliardárovi Howardovi R. Hughesovi, ktorý ju používal v rámci projektu DOMP, zameraného na pokusnú ťažbu nerastných surovín z morského dna. Samotný Howard Hughes je veľmi zaujímavá postava dejín USA, keďže bol zapletený do veľkého množstva projektov z dielne CIA a NRO.


Z lode bolo odstránené ťažobné zariadenie a uprostred 188 metrov dlhého trupu bol vytvorený otvárací dok, schopný pojať celú ponorku. Na jej samotné vytiahnutie bolo nainštalované vidlicové záchytné zariadenie, spúšťané do hlbín na 5 kilometrov dlhej reťazi, poskladanej z 20 metrov dlhých trubiek. Cieľom týchto úprav bolo vytiahnuť ponorku a preniesť ju na súš v absolútnej tajnosti.


Po roku tajných modifikácií a 200 miliónoch preinvestovaných dolárov bol HGE spustený na vodu 20. júna 1974. Hughes dodal vybavenie, posádku CIA a misia dostala zelenú. Po doplávaní na miesto začala do hlbín klesať záchytná konštrukcia. Jej spustenie k ponorke trvalo 2 dni. Po naložení začala centimeter za centimetrom stúpať k morskej hladine. Približne v hĺbke 3 kilometre začalo byť namáhanie príliš veľké a časť nosných hákov praskla. Ponorka sa rozlomila na niekoľko kusov a väčšia časť klesla späť na dno. Posádka pokračovala v snahe zachrániť zvyšok. Vďaka enormnému úsiliu sa podarilo vytiahnuť prednú časť do vnútra lode. Aj napriek strate kritických častí sa podarilo vytiahnuť tri atómové rakety, dva atómové torpéda, lodné kódovacie zariadenie a rôzne kódovacie tabuľky. Glomar Explorer sa plavil so svojím cenným nákladom naspäť do prístavu. Jediné oficiálne potvrdenie operácie prišlo o niekoľko rokov neskôr v bizardnej podobe odtajneného filmu CIA z pohrebu šiestich námorníkov, ktorí boli vytiahnutí spolu s ponorkou.


Podobný osud postihol aj ponorku Kursk. Tá sa potopila v Barentsovom mori po chybnom odpale nového vysokorýchlostného torpéda. Rusi, poučení z minulosti, si už dali veľký pozor, aby sa k nej nedostal nikto nepovolaný a radšej si ju vytiahli sami.


Glomar Explorer, ktorý je dodnes v správe US Navy, sa vrátil k svojej pôvodnej funkcii pokusného ťažobného zariadenia. Na začiatku roka 1998 sa podrobil ďalšej modifikácii a v súčasnosti slúži ako výcviková loď pre operácie vo veľkých hĺbkach. Ruská ponorka bola prevezená do špeciáneho doku HMB-1, kde bola podrobená dôkladnej analýze. Samotný dok potom ostal dlhé roky nevyužívaný, až kým ho nepridelii nemenej zaujímavému plavidlu Lockheed Sea Shadow.


Projekt Jennifer však ani zďaleka nebol jediným prípadom, kedy sa z morského dna vyťahovali atómové rakety. 17. novembra 1966 havaroval pri pobreží obce Palomares v juhošpanielskej oblasti Almeria bombardér B-52 so štyroma dvadsaťmegatonovými jadrovými bombami (každá bola 800 krát silnejšia, ako bomba zhodená na Hirošimu). Nehodu zapríčinilo neúspešné tankovanie vo vzduchu. Štyria z pätnástich členov posádky prežili. Tri bomby sa našli už nasledujúci deň na paradajkovom poli, štvrtá zmizla v oceáne. Po viac než osemdesiatich dňoch horúčkovitého hľadania sa Američanom podarilo 7. apríla stratenú pumu nájsť. Z hĺbky 762 metrov ju vylovila špeciálna loď Petrel. Aj napriek oficiálnemu zľahčovaniu nehody privolaní špecialisti okamžite odstránili z poľa 2000 ton rádioaktívnej ornice a poslali ju v 8000 kontajneroch ihneď do USA.