Bartini A-57

V roku 1953 začal P. V. Cybin vývoj ťažkej lietadlovej rakety s prúdovými motormi RSS, ktorá bola určená pre strategické bombardéry. Vo výzbroji sovietskeho letectva však stroj s potrebnou nosnosťou chýbal a tak sa objavovali rôzne návrhy od viacerých výrobcov. Nekonvenčne zmýšľajúci konštruktér Robert Ljudvigovič Bartini nechcel zostať pozadu a v roku 1955 predstavil svoj koncept nadzvukového bezchvostého hydroplánu so silne šípovým krídlom s plochou 755 m2, na ktorom pracoval od roku 1952. Väčšina typov tohto obdobia bola založená len na základných prepočtoch a väčšina práce sa uskutočnila v aerodynamických tuneloch. Na rozdiel od toho Bartini uskutočnil obrovské množstvo výpočtov pri ktorých mu pomáhal aj S. P. Korolev. Integrácia trupu a krídla bola na vysokej úrovni. Nábežná hrana tvaru S dávala typu aj napriek jeho rozmerom výnimočnú manévrovateľnosť. Uvažovalo sa o rôznej kombinácii pohonných jednotiek, nakoniec sa výber ustálil na piatich turboprúdových motoroch NK-10B, ktoré boli umiestnené na vrchnej časti trupu medzi chvostovými plochami. Klasický kolesový podvozok chýbal, pre pristátie na vode alebo ľade slúžili zaťahovateľné lyže. Uvažovalo sa aj o špeciálnych odhadzovateľných saniach pre pristátie na klasických pevných dráhach, ale od tohto zámeru sa upustilo. Vďaka pristátiu na vodnej hladine odpadla potreba letísk. Dopĺňanie paliva mohlo byť uskutočnené z lodí alebo špeciálnych ponoriek (napríklad Tupolev 504). Vzhľadom na dlhé trvanie potencionálnych misií sa počítalo s trojčlennou posádkou a vzletovou hmotnosťou 250 ton. Aj ostatné údaje boli prinajmenšom monumentálne - rýchlosť 2500 km/h, dolet 15 000 km a dostup 23 000 metrov. Výzbroj mala tvoriť okrem strely RSS aj jedna atómová bomba s hmotnosťou 3000 kg v trupovej bombovnici. Projekt dostal mnohé odporúčania (CAGI, CIAM, Mjasiščev), avšak nezískal žiadnu politickú podporu. V druhej polovici päťdesiatich rokov navrhol Bartini niekoľko modifikácií (F-57, A-55, R-57AL) avšak ani jeden návrh sa nedočkal realizácie. Uvažovalo sa dokonca aj o atómovej verzii A-58. Na obrázku vľavo hore je modifikovaná verzia od Mjasiščeva, označená M-57.

Berijev – Bartini VVA-14

V roku 1972 bola v Sovietskom zväze postavená ultranekonvenčná amfíbia VVA-14, ktorá využívala tzv. prízemný efekt. Mala veľký trup s dvoma rozmernými plavákmi, medzi ktorými bola umiestnená kabína a centroplán. Na zvislý vzlet slúžilo dvanásť motorov Kolesov RD-36-35PR, avšak podľa všetkého neboli nikdy použité. Okrem toho typ obsahoval aj dva motory Soloviev D-30N pre dopredný let. Pre pristátie na vzletovej dráhe bol v pylónoch nainštalovaný podvozok z Tupoleva Tu-22. Testov sa zúčastnili dva prototypy. Začiatkom roka 1976 pribudli v prednej časti ďalšie dva motory D-30N, ktoré tlačili prúd spalín medzi pylóny a trup. Nafukovacie pontóny boli nahradené pevnými. Táto verzia dostala označenie VVA-14M1P, nikdy však nevzlietla. Stroj bol dlhý 30 metrov s rozpätím krídel 26 metrov. Prototypy dosiahli dostup 10 000 metrov a maximálnu rýchlosť 760 km/h. Jeden z nich je vystavený v múzeu v Monine.

Alexejev SM series

Ďalším významným sovietskym konštruktérom ekranoplánov bol Rostislav Jevgenjevič Alexejev. V roku 1941 založil „centrálnu konštrukčnú kanceláriu pre lode s podvodnými krídlami“ (CKB-SPK). Od roku 1958 začal pracovať pre Sovietske námorníctvo na prototypoch bojových a transportných strojov, ktoré by sa dali zaviesť do sériovej výroby. Vďaka svojim bohatým skúsenostiam netrvalo dlho a prvý samostatne poháňaný ekranoplán, označený SM-1 (Samochodnaja Model), vzlietol. Počas testov dosiahol rýchlosť 270 km/h pri vzletovej hmotnosti necelých troch ton.

Vďaka praktickým testom sa podarilo vyriešiť mnohé technické problémy a tak sa aerodynamická konfigurácia SM-1 stala základom pre nový, vylepšený stroj SM-2. Jeho najväčšou prednosťou bolo použitie výtokových splodín z motorov na zvýšenie vztlaku krídel a tým i zlepšenie vzletových a pristávacích charakteristík. Rýchlosť letu sa zvýšila na 250 km/h, maximálny ponor pri oboch typoch činil 0,5 metra. Konfigurácia SM-2 sa stala základom pre prvé sovietske sériové ekranoplány.

Postupným vývojom a zlepšovaním vznikali stále dokonalejšie typy SM-3, SM-4 a SM-5.

V roku 1972 bol postavený ďalší ekranoplán s označením SM-6, ktorý bol zmenšeninou pripravovanej sériovej verzie A-90/Orljonok. Pohon zabezpečoval jeden turbovrtuľový motor AI-24, doplnený pri štarte dvoma prúdovými motormi AI-25. Niekoľko kusov tejto verzie podstúpilo rozsiahle testy, zamerané hlavne na zlepšenie stúpania pri prekonávaní terénnych prekážok. Rozsiahle úpravy podstúpili chvostové plochy, vstupy vzduchu k štartovacím motorom boli dodatočne vybavené deflektormi. Typ mal bohato presklenný kryt pilotného priestoru, ktorý umožňoval vynikajúci rozhľad.

Posledným zo série SM bol typ SM-8, ktorý bol zväčšenou verziou SM-5 a slúžil na overenie rôznych konštrukčných celkov (najmä gondol uloženia motorov) pre ekranoplán KM (Kaspian Monster).