Začiatky lietadla B-2 siahajú do sedemdesiatych rokov minulého storočia. V tom čase začali západní stratégovia hľadať nový zbraňový systém, ktorý by bol schopný preniknúť do absolútne uzavretého sovietskeho vzdušného priestoru. NATO malo iba jediný plán, ako túto bariéru preraziť. Podľa scenára „súdneho dňa“ malo niekoľko opakujúcich sa útokov vyhladiť priestor prieniku od protivzdušnej obrany (a v konečnom dôsledku od čohokoľvek iného), aby tadiaľ mohli preletieť strategické bombardéry a zaútočiť na veliteľské centrá v srdci Sovietskeho zväzu. Nanešťastie Spojené štáty v tom čase disponovali iba flotilou absolútne zastaralých strojov B-52, ktoré by mali aj po vyhladzovacom útoku na protivzdušnú obranu veľmi malú šancu na prežitie. Okrem toho, Sovieti začali vyvíjať nové pohyblivé systémy medzikontinentálnych balistických rakiet, ktoré sa mohli presúvať na špeciálnych železničných vagónoch alebo veľkých kolesových vozidlách. Vďaka ich mobilite ich mohli zničiť iba bombardéry. Všetky tieto skutočnosti prinútili USAF v roku 1978 iniciovať úplne nový program na stavbu bombardéra, ktorý by bol takmer nezachytiteľný nepriateľskou obranou. Na úvod bola vypracovaná štúdia takéhoto stroja pod kódovým označením Saber Penetrator. Z nej vyplynulo, že nový bombardér by mal mať tvar lietajúceho krídla s minimom výstupkov a kvôli čo najväčšiemu uplatneniu technológií stealth zrejme nedosiahne nadzvukovú rýchlosť. USAF zároveň požadovalo možnosť potvrdzovať, či boli ciele skutočne zničené. Do programu, ktorý dostal oficiálne označenie ATB (Advanced Technology Bomber) sa prihlásili konzorciá Lockheed/Rockwell s návrhom Senior Peg a Northrop/Boeing/LTV s návrhom Senior Ice. Prvé skice bombardéra Senior Ice nakreslil hlavný konštruktér Northropu Hal Markarian v roku 1979.

Jednalo sa o nanajvýš netradičné lietadlo. Štúdie spoločnosti Northrop a amerických výzvedných služieb naznačovali, že kým v nízkych a stredných výškach je sovietsky vzdušný priestor veľmi dobre monitorovaný, stealth bombardér s vysokým dostupom by cez neho mohol preniknúť. K tomu však lietadlo potrebovalo rozmerné krídlo s veľkou plochou na vyvodenie dostatočného vztlaku. Pri pohľade zhora alebo zdola je na prvý pohľad badať osem základných liniek. Nábežná hrana so šípovitosťou 30 stupňov je úplne priamočiara od apexu nosnej plochy až po jej úplný koniec. Konce krídla neboli priamočiare k smeru letu, ale konštruktéri ich odsekli takmer v pravom uhle k nábežnej hrane. Okrem toho však mali vonkajšie konce krídla nemennú šírku na rozdiel od klasických strojov. Kosoštvorec centrálnej časti trupu musel byť dostatočne veľký na to, aby sa doň vmestila posádka, bombový náklad, motory a primerané množstvo paliva. Vstupy vzduchu k štyrom motorom mali jednoduchý trojuholníkový výrez, kým výtokové trysky v hornej časti trupu boli takmer rovnobežné s odtokovou hranou. Hoci boli testované rôzne konfigurácie, detailné práce sa rozbehli len na jednom modeli bez vertikálnych chvostových plôch s interným označením N-14.

Celý vývoj mal štatút čierneho programu, čo znamenalo, že nebol uvádzaný v rozpočte pre letectvo a o jeho existencii vedelo len minimum ľudí. Jedinú výnimku z bezpečnostných pravidiel neskôr dostal samotný Jack Northrop, ktorému bolo tesne pred jeho smrťou umožnené vzhliadnuť naplnenie jeho celoživotného sna – bombardér B-2. Takýto postup bol celkom logický, keďže čím neskôr sa nepriateľ dozvie o existencii zbrojného systému, tým menej času bude mať na vývoj protiopatrení. To by však nesmeli existovať politici na čele s americkým prezidentom Jimmym Carterom a ich populistické záujmy. Carter nastúpil do prezidentského úradu v roku 1976, v období, keď americkí voliči boli pre vojnu vo Vietname alergickí na všetko, čo je vojenské. Voličom prisľúbil, že zruší problémami doprevádzaný program Rockwell B-1A. A zrušil. Do roku 1980 sa časy zmenili. Spojené štáty začali platiť vysokú cenu za roky zanedbávania vlastnej obrany. Carter viedol náročný predvolebný boj proti Ronaldovi Reganovi. Pritom mal eso v rukáve. Vedel, že vojenské letectvo tajne napreduje v programe ATB a tak sa v auguste 1980 rozhodol, že tajomník obrany Harold Brown o „zakrádajúcom sa bombardéri“ oznámi len istú časť informácií. Išlo mu predovšetkým o to, aby sa vo svetle verejnosti prejavil ako muž, ktorý sa ticho a potajomky „stará“ o obranu krajiny. Veľmi mu to však nepomohlo. Veľký zvrat vo vývoji znamenala dodatočná požiadavka USAF na možnosť prenikania do nepriateľského vzdušného priestoru aj v malých výškach. V spoločnosti Northrop to narobilo vážne problémy, pretože bombardér B-2 bol od počiatku optimalizovaný pre lety vo vysokých výškach. V dôsledku zmenenej stratégie dostal užšie výstupky krídla, kokpit sa posunul mierne vpred a príslušnými úpravami prešli aj nasávacie kanály. Najpodstatnejšia zmena sa však odohrala na odtokovej hrane, kde pribudli ďalšie dva dodatočné „zuby“ a mierne sa znížila aj dĺžka trupu. Snáď netreba dodávať, že úpravy vyšli amerických daňových poplatníkov na niekoľko dodatočných miliárd dolárov.

Rozhodnutie o výbere spoločnosti Northrop bolo potvrdené kontraktom na 7,3 miliardy dolárov pod kódovým označením Senior C. J. Výroba sa vďaka rozsiahlemu použitiu počítačových systémov CAD/CAM mala zaobísť bez stavby prototypu, či zmenšeného modelu. Ronald Regan odložil odtajnenie projektu o niekoľko rokov, keďže v tom čase obnovil vývoj bombardéra B-1 a chcel tak predísť nepríjemným otázkam, prečo USAF zároveň vyvíja dva typy drahých bombardovacích lietadiel. Prvý prototyp B-2A, vyroloval z továrne v Palmdale v Kalifornii 22. novembra 1988 za účasti 500 pozvaných hostí. Účasť verejnosti povolili preto, lebo vojenské letectvo si uvedomovalo, že nie je možné robiť skúšobné lety veľkého lietadla v úplnej tajnosti.

Úvodný let prototypu sa uskutočnil 17. júla 1989 (stroj dostal volací kód „vzdušný prostriedok 1“). Rozpätie krídla na úrovni 52,43 m je len o niečo menšie ako pri type B-52, ale jeho plocha 477,52 m2 je podstatne väčšia. Pritom celková dĺžka dosahuje len 21,03 m a výška 5,18 m. Pohon obstarávajú štyri turboventilátorové motory General Electric F-118 GE-100 bez prídavného spaľovania, odvodené od motorov F101 z bombardéra B-1. Každý z nich vyvíja ťah 8550 kg (84,37 kN). Bombardér je schopný dosiahnuť maximálnu rýchlosť 850 km/h. Dve trupové bombovnice sa nachádzajú za apexom nosnej plochy a končia sa tesne pred zúbkovanou zadnou hranou a sú jemne začlenené do vrchnej štruktúry nosnej plochy. Obsahujú rotačné zariadenia pre strely ALCM – vzduchom odpaľované križujúce rakety a SRAM – útočné rakety krátkeho doletu s atómovou hlavicou AGM-129. Výzbroj môže taktiež tvoriť podvesená atómová puma AGM-131, neriadené nukleárne pumy B61 a B83, alebo konvenčné pumy a míny. Celkovo má B-2 nosnosť výzbroje zhruba 20 ton. Maximálna vzletová hmotnosť je 170 550 kg, z toho samotné prázdne lietadlo 49 900 kg. Na obsluhu stroja stačí len dvojčlenná posádka, tvorená veliteľom misie na pravom vystreľovacom sedadle a pilotom na ľavom. Obidvaja majú pred sebou štyri plnofarebné displeje MFD a riadiacu páku. Do kokpitu sa vstupuje po vysúvacom rebríku prielezom v podlahe, hneď za šachtou predného podvozku. Samotný podvozok je zrejme jedinou obyčajnou súčasťou lietadla – predná podvozková noha je odvodená z Boeingu B-757 a hlavné z typu B-767. Maximálny dostup činí 15 000 metrov a dolet 12 223 km, v prízemnom lete 8334 km a s jedným tankovaním vo vzduchu 18 280 km. Prvé sériové stroje boli dodané 17. decembra 1993 na jedinú operačnú základňu B-2 Whiteman v štáte Missouri. Osem lietadiel B-2A, patriacich 509. bombardovacej peruti vytvorilo prvú operačnú letku v roku 1997. Po vstupe do USAF dostávajú lietadlá označenie Spirit (duch), spolu s názvom nejakého štátu. Prvé z celkovo 21 lietadiel dostalo meno Spirit of California. V roku 2004 sa darilo udržiavať operačnú spôsobilosť na úrovni 45 %, čo je viditeľný pokrok v porovnaní s rokom 2001, kedy dosahovala iba 32 %. To v praxi znamená, že v akomkoľvek okamihu je pripravených zasiahnuť 7 strojov, pričom toto číslo môže v krátkom čase vzrásť na maximálne 16. Hlavnou príčinou takýchto nízkych výkonov je komplikovaná údržba, ktorú si po letovej misii vyžaduje najmä vonkajší poťah lietadla. Typická poletová údržba trvá v priemere dva dni! Na druhej strane, v čase bojových operácií (napríklad Enduring Freedom) dokázali vyčlenené bombardéry uskutočniť až 85 % plánovaných bojových misií.

Po vyradení prieskumných lietadiel SR-71 začali USAF a CIA pociťovať vážny nedostatok kvalitných špionážnych informácií. Northrop sa preto spojil s firmou E-systems a pohotovo predložili návrh prieskumnej verzie RB-2. Tá mala mať modifikovanú bombovnicu na nesenie elektrooptického a rádiového prieskumného vybavenia. Hlavnou výhodou pritom mala byť spoločná koncepcia a diely, ktoré mali priniesť úsporu vývojových a prevádzkových nákladov. Ako sa však ukázalo, nevyhnutné úpravy by museli byť oveľa zložitejšie ako sa pôvodne predpokladalo a cena za verziu RB-2 by bola ešte vyššia, ako za bombardovaciu B-2. Na tieto účely bolo nakoniec postavené fascinujúce lietadlo Lockheed Tier 3 Quartz. Medzi návrhmi sa objavila aj verzia EB-2 pre rádioelektronický boj, ktorá mala niesť vybavenie SIGINT. V máji 2001 spoločnosť Northrop Grumman predložila Pentagónu ponuku na znovuotvorenie výrobnej linky bombardérov B-2 v počte 40 kusov v celkovej hodnote 29,4 miliardy USD. Nové lietadlá by mali byť čisto konvenčnou verziou B-2C (Conventional) a vďaka nepotrebnosti úprav pre jadrové údery, ako napríklad ochrana pred elektromagnetickým pulzom, mali byť i podstatne lacnejšie ako B-2A. Vonkajší tvar a aerodynamika mali ostať nezmenené, avšak mali byť vybavené najmodernejšou avionikou a softvérom. Prevádzkovo lacnejší a na poškodenie odolnejší mal byť, vďaka moderným technológiám, aj stealth povrch lietadla. So zahájením výroby sa počítalo v roku 2003 a pri dodávkach troch až štyroch lietadiel ročne by štyridsiaty stroj opustil výrobnú halu v roku 2016. Na tento účel však neboli vyčlenené žiadne prostriedky. Konieckoncov ak USAF nemá peniaze na prevádzku súčasných bombardérov, ťažko bude objednávať ďalšie. Okrem toho stealth technológie za posledných 25 rokov (od zahájenia vývoja) už značne pokročili. Novou bombardovacou silou USAF by sa mohol stať najnovší Northropov bombardér QSP.

V Sovietskom zväze vznikol konkurent bombardéra B-2, majestátny Tupolev Tu-202 Nevidimka.